Holíčsky zámok sa spamätáva z komunizmu

HOLÍČ. Hvízdanie vetra a neuveriteľná zima sú našimi sprievodcami, keď vo februárové predpoludnie prechádzame chodbami holíčskeho zámku.

Inokedy tu vládne čulý pracovný ruch, dnes však majú robotníci voľno. O zábradlie schodiska sa však opierajú rebríky, cestou do podzemia treba prekročiť kopu piesku.

„Rekonštruujeme múzeum. Na jar už bude hotové,“ hovorí naša sprievodkyňa Katarína Matulíková. Na prehliadku zámku mimo sezóny sa bolo treba objednať v Informačnej kancelárii.

„Zámok patrí mestu asi štyri roky. Predtým mal súkromného majiteľa,“ vysvetľuje Katarína. Zámok, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou od roku 1970, za svoju dlhú históriu zmenil niekoľkokrát majiteľov i svoje využitie.

Vytrhané podlahy a obité omietky tu zostali po opravách vtedajším Pamiatkostavom v 70. a 80. rokoch.

Od vodného hradu k učilišťu

Na mieste súčasného zámku stál už v 12.storočí menší nížinný vodný hrad, ktorý neskôr prebudovali na kamenný. V roku 1315 holíčsky hrad neúspešne obliehal Ján Luxemburský, no vtedajší vlastník hradu Matuš Čák sa dobyvateľom ubránil.

Luxemburgovci, ktorí sa stali majiteľmi hradu až neskôr, ho za zásluhy darovali Stiborovi zo Stiboríc. Vyše tristo rokov vlastnila zámok rodina Czoborovcov, ktorí z neho urobili protitureckú pevnosť. Posledný z tejto rodiny, Jozef Czobor, však zadĺžil celé Holíčsko - Šaštínske panstvo a v roku 1736 zámok výhodne kúpil František Lotrinský, manžel Márie Terézie.

Vnútorný val holíčskeho zámku. FOTO-MAREK MAČICA

„František zámok prestaval na trojposchodové trojkrídlové barokové sídlo so záhradami. Chodieval sem veľmi často, z Viedne to mal na koni šesť až osem hodín. Z dokumentov vieme, že samotná Mária Terézia navštívila zámok dvadsať až tridsaťkrát,“ približuje nám históriu mladá sprievodkyňa.

Vo vlastníctve Habsburgovcov zostal zámok až do roku 1918, pred pádom monarchie v ňom sídlila Vojenská jazdecká škola. Po rozpade Rakúsko – Uhorska pripadol zámok novej Československej republike, ktorá tu zriadila meštiansku školu. Neskôr, až do vyhlásenia zámku za národnú kultúrnu pamiatku, tu sídlilo poľnohospodárske učilište.

Cherubín bez hlavy a premietanie na oltár

Jednou z najzachovalejších častí zámku je dnes kaplnka. Zasvätená bola Nanebovzatiu Panny Márie, obraz s jej podobizňou však nad mramorovým oltárom chýba. O hlavu prišiel aj jeden z cherubínov, ktorí oltárnu stenu zdobili.

„Zachovala sa nám časť výzdoby stien. V kaplnke je výborná akustika,“ približuje Matulíková priestor, kam sa chodievala modliť cisárska rodina. Omše, ktoré vždy slúžil miestny farár, sledovali z najvyššieho poschodia dvojpodlažného chóru.

Odtiaľ mali nie len potrebný nadhľad, ale blízko to bolo aj do komnát na treťom poschodí zámku. Do stien kaplnky sú však dnes vyškriabané hanlivé nápisy aj mená detí, ktoré sa sem potajomky prišli hrať.

Holíčania spomínajú, že ešte pred pätnástimi rokmi sa do zámku dalo hravo dostať podzemnými chodbami. Tie sú však dnes uzavreté, pre turistov sprístupnili po vyčistení dve vo vnútornom okruhu.

Najtvrdší zásah kaplnke však uštedrili majstri z učilišťa. Do steny prebúrali okienka a posvätné priestory využili ako premietaciu miestnosť.

Luxus v Čínskej sále

Zamknuté plechové dvere so silnými mrežami ukrývajú najreprezentatívnejšiu miestnosť zámku. Hoci sa kožené tapety s maľovanými motívmi pod vplyvom vlhka začali trhať a museli zo stien dole, z Čínskej sály dodnes cítiť atmosféru luxusu.

Práve do tejto miestnosti s terasou a výhľadom na gaštanovú aleju si Habsburgovci vodili významné návštevy. Okrem pôvodnej dubovej podlahy sa zachovali aj lustre z benátskeho skla a dve zrkadlá v pozlátených rámoch. Sústredili sem aj posledných päť kusov nábytku, ktorý tu po opakovaných rabovačkách zostal.

Čínska sála. Medená kaďa bola pôvodne na streche. FOTO-MAREK MAČICA

„Zachovali sa len tieto dve skrinky, stolík a dve stoličky. Priestor pod zrkadlami je vyložený mramorom a sú tam umiestnené vstavané skrinky. Pôvodné sú aj biele glazúrované kachle, do ktorých sa prikurovalo z chodby,“ ukazuje sprievodkyňa zariadenie miestnosti.

Na drevených podperách tu leží aj obrovská medená kaďa. Spolu s ďalšími piatimi sa v časoch najväčšej slávy zámku nachádzala na streche, kde slúžila ako zásobáreň dažďovej vody. Po ostatných však už niet ani stopy, túto jedinú preto strážia pod zámkom.

Únikové chodby a pivnice

Celý zámok i jeho okolie je prešpikované podzemnými chodbami. Stropy sú tu nízke a podlaha vyšúchaná tisíckami
nôh, ktoré po nich za tie roky prešli. Všetko potrebné do zámku nosili totiž sluhovia z okolitých budov práve tadiaľto.

Po bokoch ľavého i pravého krídla sú budovy obnovené. V jednej je dnes Zámocká vináreň, v druhej sa každoročne konajú Holíčske pivné slávnosti. Na svoj čas ešte čaká bývalá koniareň i budova tzv. tabačiarne, kde sa sušil tabak. Na túto získalo mesto nenávratný finančný príspevok a chcelo by ju premeniť na kongresové centrum.

„Podzemné chodby spájajú zámok so šiestimi hospodárskymi budovami v jeho okolí. Legenda hovorí, že zámok bol podzemím spojený aj s Viedňou,“ usmieva sa sprievodkyňa a vedie nás do pivníc.

Paradoxne, práve v priestoroch, kde sa skladovali potraviny, víno a v čase nepokojov aj strelivo, treskúca zima poľaví. „V zime i v lete je tu stála teplota. Teraz je tu teplejšie ako hore, v lete zas príjemný chládok. To v minulosti zabezpečilo, aby sa panstvu potraviny nekazili,“ hovorí Matulíková.

Von zo zámku sa dostávame jednou z podzemných chodieb. Vo vnútornom vale je teraz iba tráva poznačená dlhou zimou. Už o pár mesiacov sa však po nej budú prechádzať remeselníci i turisti. Život na zámku neustal, mesto sem dnes sústreďuje väčšinu kultúrnych aktivít.