Nikdy mi ani vo sne nenapadlo, že by som tu dnes písal o kamarátovi, držiteľovi Čestného občana ZSSR a známom slovenskom spisovateľovi Ladislavovi Ťažkom. Bohužaľ už „In memoriam“.
SENICA. Lacko zomrel síce v požehnanom veku nedožitých 87 rokov, ale bol plný energie, záujmu o dianie a naozaj platný člen nášho spisovateľského uskupenia PI- klubu.
Bude nám a čitateľskej obci nielen na Slovensku chýbať, veď to bol jeden z mála žijúcich velikánov svetovej klasiky. Vedel citlivo uchopiť tému do rúk a bez zbytočných zachádzok a módnych výstrelkov, vedel zaťať ale i pohladiť, neurážal, bol skrátka naozajstný filantrop, milujúci človeka vo všetkých pádoch i vzostupoch. Sám zažil nejeden pád, hlavne v normalizačných časoch.
Zakázali mu publikovať
Lacko bol spisovateľ, prozaik, publicista a esejista narodil sa 19. septembra 1924 v Čiernom Balogu. Na Vojenskom zemepisnom ústave v Bratislave získal vzdelanie kartografa.
Po vojne pracoval ako kreslič na technickom oddelení mesta Košíc a ako sociálny referent na Okresnom národnom výbore v Brezne.
Po prebraní ČO ZSSR venuje M.Rúžičkovej knihu. FOTO:ARCHÍV AUTORA
V roku 1952 absolvoval štúdium na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe a v roku 1960 ukončil vedeckú ašpirantúru na Inštitúte spoločenských vied v Prahe. Po štúdiách sa usadil v Bratislave, venoval sa hlavne tvorbe a neskôr pracoval v ústredných orgánoch v oblasti kultúrnej politiky.
V rokoch 1967-1969 bol redaktorom denníka Smena, ktorý sa stal priestorom pre jeho politické vyjadrenia k udalostiam v auguste 1968. Pre tie, ako aj pre politické postoje vo Zväze slovenských spisovateľov, ho vylúčili z KSČ a až do konca 70-tych rokov 20. storočia nesmel publikovať.
Venoval sa téme spoločnosti
Patril medzi najvýznamnejšie osobnosti povojnovej generácie slovenských spisovateľov. Hlavnou témou jeho tvorby boli vojnové, sociálne a etické otázky, zobrazil v nej život spoločnosti, v ktorej žil. Jeho dielo je protestom proti vojnovým útrapám, citovým deformáciám, ako aj hľadaním zmyslu osobných postojov vo vypätých a hraničných situáciách.
Do literatúry vstúpil v polovici 50. rokov dvadsiateho storočia, kedy začal v časopisoch publikovať fejtóny a poviedky. V roku 1962 debutoval zbierkami poviedok Vojenský zbeh a Hosť majstra čerta.
Pokračoval novelou Dunajské hroby a románom Amenmária, samí dobrí vojaci, triptychom baladických noviel Kŕdeľ divých Adamov, románom Pivnica plná vlkov. Napísal aj knihu piatich noviel Pochoval som ho nahého a román Evanjelium čatára Matúša.
Polhodiny vyučený kováč sa zapisuje do pamätnej knihy Medezevského hámru. FOTO: ARCHÍV AUTORA
Z jeho diela sú známe poviedková kniha Márie a Magdalény a romány Aj v nebi je lúka, Pred potopou, Smrť obchádza štadióny, Kto zabil Ábela. Osudy slovenských emigrantov sú témou noviel Fantastická Faidra, Dvanásť zlatých monarchov, Maršálova dcéra. Napísal aj Amor anti Moloch, Krásna zlatá beštia, V kráľovstve zelenej bohyne a Slzy neplačú.
Bol aj autorom esejí Očami pútnika, Literárne vrásky, Žime s citom v kráse a publicistických vystúpení Zastavte paľbu, prosím (1996) a Ľudia nie sú anjeli (1998). Pre rozhlasové a televízne vysielania pripravil viaceré hry, rozhovory a relácie, napísal divadelnú hru Hriešnica žaluje tmu (1966).
V tom istom roku bol nakrútený televízny film V páse zlomená a o dva roky neskôr v roku 1968 filmový triptych Zbehovia, Pútnica, Dominika.
Chceli ho za prezidenta
Niektoré z jeho kníh preložili do nemčiny, rumunčiny, poľštiny, maďarčiny, češtiny. Chceli ho nominovať na najvyšší post v štáte, funkciu prezidenta Slovenskej republiky v parlamentných prezidentských voľbách v roku 1993, avšak ponuku odmietol.
Vždy sa vyjadroval k súčasným pomerom a nechýbal na rôznych kultúrnych a verejných podujatiach. V roku 1990 sa stal čestným členom Spolku slovenských spisovateľov a zvolili ho za predsedu prezídia Matice slovenskej.
Veľmi ho zaujala moja divadelná hra Ňedzela na Záhorí a vôbec, bol super kamarát a „kolega“, ktorý sa nikdy nevyvyšoval. Na pamätnom výjazde na východ získal aj vyučný list na Medzevských hámroch, kde vlastnoručne vykoval rýľ a môžem povedať že na literáta a intelektuála si počínal veľmi šikovne, čo sa často nevidí.
Myslím že i keď sa nám tlačia slzy do očí netreba smútiť. Zostal tu s nami vo svojich dielach. Je tam celý jeho plodný život. A myslím, že by bol rád, keby sme mu pripili dobrým vínkom a keď sa s ním na večnosti stretneme, pripijeme si tou nebeskou ambróziou. Takže Lacko. Do videnia!
