Cesta do hlavného mesta Talianska je v súčasnosti jednoduchá. Zoberiete lietadlo a o dve hodinky ste na mieste činu.
Niektorí cestovatelia však pri svojich potulkách svetom radšej uprednostňujú cesty autobusom či vlakom. Z prostého dôvodu. Uvidia viac z krajiny, do ktorej cestujú.
Týmto spôsobom som sa rozhodol aj ja a do Ríma som šiel autobusom. Pôvabná je najmä trasa z rakúskeho Villachu do Udine, kde cestu lemujú vysoké pohoria a nespočetné množstvo tunelov.
Čarovné sú aj ranné Benátky, či prebúdzajúca sa Florencia. Cesta autobusom zo Slovenska trvala okolo 15 hodín. No strávený čas určite netreba ľutovať
Chodec je buď rýchly alebo mŕtvy
Rím ma privítal hustým dažďom a dopravnou zápchou, ako býva vo zvyku pri rannej špičke.
Po hodine státia v kolóne sa mi predsa len podarilo vystúpiť na autobusovej stanici Tiburtina.
Tu ma už čakali moji kamaráti Andrea a Paľo, ktorí tu študujú v rámci výmenného pobytu. Prvé, na čo som si musel zvyknúť, bola chaotická premávka. Problémom bolo pre mňa bezpečne prejsť na druhú stranu cesty.
„Ak nechceš na priechode čakať hodinu, musíš sa jednoducho vrhnúť na cestu a autá ti zastavia," vysvetľuje Palo „Taliani totiž hovoria, že existujú dva typy chodcov. Buď rýchli alebo mŕtvi," dopĺňa ho Andrea.
Postupom času som zistil, že autá, všadeprítomné motorína (motorky, ktorých je na talianskych cestách naozaj veľa a parkujú na každom kroku) a chodci sa vzájomne rešpektujú.
Potvrdil mi to aj môj známy Jozef Slivoň, ktorý vyučuje na jednej z rímskych univerzít. „Na aute sa mi tu jazdí lepšie ako na Slovensku. Existuje tu také nepísané pravidlo, ktoré znie: ak môžeš tak choď. Všetci to rešpektujú," hovorí.
Švajčiarska garda aj pre Slovákov
Každý turista navštevuje Rím najmä kvôli kultúrnym pamiatkam, ktorých je v meste naozaj nadostač.
Ak ich chcete naozaj všetky podrobne prejsť, jeden týždeň vám určite nestačí. Najviac som sa tešil na Baziliku svätého Petra vo Vatikáne.
Aj keď som si musel vystáť rad pri vstupe. Talianska polícia tu totiž kontroluje každého návštevníka detektorom kovov. Samotná bazilika budí rešpekt. Je naozaj obrovská a na jej prehliadku vám treba minimálne hodinu.
Pri vstupe vás uvíta originál Michelangelovej Piety. Nasledujú sochy významných pápežov či kardinálov. Človek má pri tom všetkom pocit malosti. Postupne sa dostanete až k hlavnému oltáru, ktorý je stredobodom celej baziliky.
Tu je pochovaný svätý Peter. Pri prehliadke komplexu netreba zabudnúť na pápežské krypty. Počas mojej návštevy nebol o ne veľký záujem. Väčšina turistov sa rozhodla radšej ísť na kupolu baziliky.
V pápežských kryptách nájdete originálne sarkofágy a hroby, v ktorých sú pochovaní významní pápeži. Osobitnú pozornosť púta hrob predchádzajúceho pápeža Jána Pavla II.
Pri vstupoch do areálu baziliky vás privítajú chlapci zo švajčiarskej gardy. Kamarát Miroslav, ktorý už dlhšie študuje v Ríme, hovorí, že do tejto gardy sa dá dostať.
Brigádoval tam počas leta. Strážil jednu zo vstupných brán do Vatikánu. Samozrejme, že predtým, ako ho prijali, dôkladne si ho „preklepli".
Záhada Panteónu objasnená
Najkrajšou pamiatkou, ktorú som v Ríme videl, bola Bazilika svätého Pavla za hradbami. Zaujala ma najmä svojou polohou.
Nachádza sa mimo centra Ríma uprostred parku. Ďaleko od všetkého hluku. Na priečelí baziliky sa nachádzajú krásne maľby. Interiér je po obvode zdobený maľbami všetkých pápežov.
Nachádza sa tam aj obraz súčasného pápeža, ktorý je zvýraznený svetlo, na znak toho, že tento pápež je v súčasnosti hlavou cirkvi. Počet vyhradených miest na obrazy pápežov sa však zmenšuje. Ostáva ich tam už len sedem.
Ďalšou pamiatkou, ktorú treba navštíviť, je Panteón. Nie však pre svoju krásu, ale pre svoju zvláštnosť. Chrám bol v dávnych dobách pohanský, neskôr ho pokresťančili.
Strecha tohto chrámu je však deravá. Nie však kvôli tomu, že by v dávnych dobách nevedeli dôkladne postaviť strechu. Bol to jednoducho zámer. Nad stredom kostola sa nachádza veľká kruhová diera.
Sprievodcovia hovoria, že počas dažďov cez túto dieru neprší. Dôvod je údajne ten, že majstri v minulosti navrhli strechu a otvor tak, aby veterné prúdy zabránili preniknutiu dažďa do chrámu. Počas návštevy som mal šťastie, že pršalo, tak som si mohol overiť, či slová sprievodcov platia. Neplatili.
Kláštor na skale
Ak máte čas a chuť, oplatí sa vidieť aj pamiatky v okolí Ríma. Ja som mal možnosť navštíviť benediktínsky kláštor na Subiacu. Ide o miesto, ktoré založil svätý Benedikt ako prvý kláštor svojej rehole benediktínov. Zvláštnosťou kláštora je, že je doslova nalepený na skale.
Jeho stavitelia pritom do skaly vôbec nezasahovali, ale verne kopírovali jej povrch a naň lepili jednotlivé časti kláštora. Miesto je však zaujímavé aj zvnútra.
Ide najmä o výzdobu a maľby, ktoré sú staré takmer 1000 rokov. Jednoducho povedané, oplatí sa vidieť.
Ak pôjdete päť minút peši, smerom k dedinke Subiaco, otvorí sa vám nádherný výhľad na okolitú krajinu.
Po ceste domov z kláštora sa oplatí zastaviť v ďalšom kláštore svätej Scholastiky, kde mnísi vyrábajú a predávajú rôzne bylinné likéry, či medové cukríky.
Na ceny nepozerajú
O spôsobe života samotných Talianov netreba veľa rozprávať. Jedným slovom, užívajú si ho.
Na druhej strane sú však otrokmi práce. Pracujú doslova od rána do večera. Domáca, u ktorej som býval, má dve práce.
Prevádzkuje obchodík so starožitnosťami a učí na viacerých školách. Keď som sa jej opýtal, prečo toľko pracuje, odpovedala jednoducho. Aby dokázala zaplatiť nájom, splatiť hypotéku na letný byt, ktorý má pri mori. A aby sa popritom všetkom postarala o rodinu.
O spôsobe života veľa napovedá aj jedna príhoda v reštaurácií. Čašník nám nepriniesol jedálny lístok, ale prečítal nám, aké jedlá majú v ponuke. Vybrali sme si a pritom sme nevedeli, čo nás bude jedlo stáť. Taliani to zdôvodňujú tým, že oni sa do reštaurácie prídu najesť, nie pozerať na ceny.
Týždeň strávený v Taliansku ma aspoň na chvíľu preniesol do inej mentality, kde ľudia síce veci neriešia, ale aj tak fungujú. A aj napriek ťažkostiam, ktoré tunajší ľudia majú, zostávajú milí a ochotní kedykoľvek pomôcť.
