BRODSKÉ. Prichádzame do domu manželov Kapičákovcov. Otvára nám otec rodiny František. „Nech sa páči, poďte ďalej," pozýva nás dovnútra. Manželia teraz žijú v malom domčeku na dvore. Veľký dom, ktorý postavili, už prenechali synovi s nevestou. Podľa ich slov im to stačí.
Manželka pána Františka, Karolína, nás už čaká v obývacej izbe. „Sme spolu už šesťdesiat rokov," začína rozprávať pani domu. Obaja pochádzajú z Oravy, kde prežili svoje detstvo.
Chodil za ňou cez kopec
Spoznali sa už v detstve. „Ja som bývala za kopcom, tak on chodil k nám, ale mal to hrozne ďaleko," hovorí s úsmevom Karolína. Pre jej budúce manžela to však bola samozrejmosť. „Boli to tri kilometre," spomína František. Podľa jej slov ju František nemusel na sobáš ani veľmi prehovárať.
„On ma neprehováral. Ja som ho mala rada. Aj moja mamka ho mala rada," hovorí. Pritom František nebol jediný, kto mal o pani Karolínu záujem. „Spomínam si, že som kravy pásla a mala som aj takého paholka, ktorý mi pomáhal. Ale toho som nechcela. On bol richtárov syn. Dobrý bol, ale ja som ho nechcela. Mne sa viacej ľúbil on," usmeje sa na svojho súčasného manžela.
Z fotiek ich vystrihli
Život na Orave bol ťažší. Málo pracovných príležitostí nútilo mnohých odchádzať do iných častí Slovenska, ale ja do zahraničia. Taký bol aj prípad budúcich manželov Kapičákovcov. Karolína pracovala na výstavbe ciest na Orave. Františka zavialo až do Ostravy, kam odišiel pracovať. Odtiaľ išiel hneď na vojnu.
Komunikácia medzi nimi fungovala len na posielaní listov. Toto obdobie prečkali a zobrali sa 11. januára 1950. Na otázku, či vybrali dátum zámerne, sa Karolína len usmeje.
Svadobnú fotografiu im vyrobili dodatočne. REPRO FOTO: LENKA ŠTEPÁNEKOVÁ
„Máte pravdu, vyberali sme ho zámerne," hovorí. Na svadbu majú obaja pekné spomienky, aj keď bola veľká zima. „Svadba bola dobrá. Nemáme z nej však ani pamiatku. Vtedy sa nefotilo a prstene, čo sme mali, aj to sme stratili pri sťahovaní," dodáva pani domu.
Dáva nám však do ruky veľkú zarámovanú fotografiu, ktorú im spravili namiesto svadobnej. Vystrihli ich oboch z iných fotografií a dali dokopy. „On je na tejto fotke vojak a ja som odfotená ako som šla sestre za družičku. Spojili to, aby sme mali pamiatku," vysvetľuje Karolína.
Bývali v izbe, kde bolo uhlie
Po svadbe obaja kvôli práci odišli na Záhorie do obce Brodské. „Mala som tu tetu, tak sme chceli ísť k nej, že jej aj pomôžeme a že pôjdeme ku vlastným. Ale zle sme pochodili," hovorí Karolína. Tak sa začalo najhoršie obdobie ich spoločného života.
Teta ich z domu vyhodila. Niekoľkokrát sa museli s malými deťmi sťahovať. „Jedného času sme sa sťahovali do izby, kde mali majitelia uhlie, tak uhlie sme vypratali a tam sme bývali. Dokonca sa mi tam narodilo dieťa. Bolo to trápenie," vysvetľuje Karolína.
Ani po tom, čo našli lepšie bývanie, to nebolo ideálne. „Voľakedy materská dovolenka nebola, tak som zobrala deti do družstva, kde som robila. Potom som prišla domov, aj tam bola robota," hovorí dôchodkyňa.
Vnúčatá im robia radosť
Obdobie sa nakoniec skončilo tým, že našli pozemok, na ktorom aj bez povolenia začali stavať dom. „Úrady nám nechceli dovoliť stavať, ale ľudia nám poradili, že aby sme napriek tomu začali," hovorí. Vyplatilo sa. Po dokončení im stavbu schválili.
Dnes majú manželia Kapičákovci deväť pravnúčat a desiate očakávajú. A aký je ich recept na dlhoveké manželstvo? „Navzájom sme sa poslúchali," zakončujú jubilujúci manželia.
