PRIETRŽ. Prehliadku školy i slávnostnú akadémiu pripravila obec Prietrž na oslavu deväťdesiateho výročia postavenia základnej školy. Zaspomínať si prišli žiaci i učitelia, medzi nimi aj najstaršia obyvateľka obce, 88-ročná Anna Maňďáková.
„Do prvej triedy som išla v roku 1928. Najprv sme chodili do takej starej budovy na druhom konci dediny, do druhého ročníka do školy na faru a od tretej triedy už sem," spomína Anička, ako ju zvykli v mladosti volať.
Na roky školskej dochádzky si vraj spomína dobre, učiteľov si však už všetkých nepamätá. Najradšej spomína svoju pani učiteľku Hatalovú, ktorá aj s oteckom bývala ešte v starej škole.
„Ona bola veľmi dobrá. Jej otec bol tiež učiteľ, ale volávali ho aj ako lekára k horúčkam," hovorí čiperná babička. V škole sa vraj rada učila všetko, lebo vedela, že to bude potrebovať.
Veľa času však vyučovaniu, ako dieťa z mnohopočetnej rodiny a chudobných pomerov, venovať nemohla. „Museli sme chodiť robiť. Niekedy sme mali školu ráno, o jednej sme išli na obed a potom sme sa učili do tretej popoludní," hovorí.
Perom začala písať v tretej triede
Rozdiely oproti dnešným školákom sa prejavovali nie len v učive, ktoré zahŕňalo najmä čítanie a písanie, ale aj v pomôckach.
„Písavala som grifom na tabuľku. Kabelku ako dnes naši som nemala, mamka mi ušila z konopného plátna vrecko, alebo do ručníka zviazala tabuľku, grif k tomu a išla som. Perom sme začali písať v treťom ročníku," hovorí pani Maňďáková.
S úsmevom si dnes spomína aj na zimu, ktorú musela prečkať v krátkej sukni a bez pančúch. „Vtedy neboli pančuchy ako teraz. Ani ponožky. Omotávali sme si na nohy také mäkké handry, onučky sa tomu hovorilo, musela som si to vedieť omotať na tú nohu, aby ma to v topánke netlačilo," hovorí.
Nohy vraj mala od mrazu do červena vyštípané. Na desiatu si mladá Anička nosila chlieb s lekvárom, zemiakové lokše, alebo koláčiky. Mala vraj krásny hlas a často spievala nie len v škole, ale aj v kostole.
Do školy chodil dva kilometre
V roku 1933 nastúpil do prvej triedy prietržskej školy dnes 84-ročný Ján Haba. Ako chlapec z kopaníc to nemal jednoduché, na vyučovanie chodil každý deň pešo dva kilometre.
„Najhoršie to bolo v zime. Okrem našej boli okolo už len dve chalupy, v jednej z nich mali koníky. Niekedy nás všetky deti zobrali do školy na saniach," spomína starček, ktorý sa vyučil za krajčíra.
Väčšinu života však pracoval v malom obchodíku so zmiešaným tovarom v dedine. „Vtedy bola výchova iná, ruka učiteľa prísnejšia. Ja som však nikdy nedostal. Nebol som najlepší žiak, ale ani najhorší," hovorí pán Haba. Cestu do školy si najviac vychutnával na jar, keď sa príroda prebúdzala.
„Tie zvieratká, bažantíky, holúbky, to bola jedna radosť," povedal. Prísnejšia výchova by podľa neho prospela aj dnešnej mládeži, ktorá si už svoj život nevie predstaviť bez najnovších technických výdobytkov.
