Dnes už bývalí zamestnanci spomínali na roky odpracované v Nafte. Bola to podľa nich náročná, ale krásna práca.
GBELY. Kedysi zapálení pracovníci, dnes už dôchodcovia, ktorí spomínajú na minulosť. V Gbeloch sa minulý týždeň uskutočnilo stretnutie naftárov, ktoré sa konalo v rámci mesiaca úcty k starším. Na stretnutie prišli aj takí, ktorí sa roky nevideli.
Ropu varili
Pri vchode, do kultúrneho domu stretávame dvojicu seniorov. Na otázku aká to bola práca naftára, odpovedá jeden z nich s úsmevom. „Bola to zaujímavá robota, nebola až tak ťažká," hovorí. Dodáva však, že roboty bolo vždy dosť. Obaja pracovali na úseku spracovania ropy. „Keď sa ropa vyťaží tak sa spracovávala. Dávala sa do kotlov, kde boli veľké horáky a tam sa varila," vysvetľujú postup práce seniori. Týmto postupom sa ropa odvodňovala. Podľa ich slov to bolo niekedy tak, že vo vyťaženej surovine bola polovica ropy a polovica vody.
Vyvŕtal najhlbší vrt v ČSR
Vo vestibule kultúrneho domu stretávame Štefana Martinkoviča. V Nafte pracoval na stroji. „My sme robili náhradné diely, napríklad na kotle, aj nové kotle sme vyrábali. Kto na čo potreboval, tak to sme vyrobili," hovorí. Vo firme strávil 60 rokov a na ten čas spomína s radosťou. Mrzí ho však, že niekedy veľký zamestnávateľ tohto regiónu už takmer neexistuje.
„Bol to niekedy veľký podnik, ale dnes z toho nie je nič. Robilo tam veľa ľudí," dodáva. Vladimír Lorenc pracoval v Nafte od svojich 16 rokov až do dôchodku. „Ja som tam robil všetko. Od učňa až po vedúceho výroby," vysvetľuje. Podľa neho robota s ropou je špinavá a škaredá, ale keď sa zaľúbi nedá sa bez nej žiť. Lorenc sa môže popýšiť aj tým, že bol pri prvom vrte, ktorý bol najhlbší v celom Československu. „Prvý vrt, ktorý bol najhlbší sme vykopali my s Rusmi. Bolo to v Kútoch a vrt mal hĺbku 4019 metrov," vysvetľuje Lorenc.
Naftári boli dobrá partia
Lorenc rád spomína aj na kolektív, ktorý sa v podniku vytvoril. „Naftári sme boli veľmi dobrý kolektív. Zima, mráz, v lete horko, v skutku bol kolektív stmelený," hovorí Lorenc. V porovnaní s dneškom, v minulosti sa kolektív formoval iným spôsobom. „Každý majster si chcel udržať, čo najstarší kolektív. Takých, ktorí začínali v Nafte od začiatku. Poznal dokonca aj ich rodiny, a nie ako dnes," dodáva Lorenc.
Na atmosféru v podniku spomína aj Milan Blažek, ktorý bol jedným z členov predstavenstva podniku. „To sa dá opísať jedným slovom, tie časy strávené tam. Vynikajúce. Neviem, či sa to dnes dá porovnať," vysvetľuje Blažek. Podľa neho je vidieť rozdiel najmä v nadšení pracujúcich ľudí dnes a vtedy. „Ľudia aj vtedy reptali, že je málo peňazí, ale makali sme. Bola to aj dobrá partia," dodáva.
Väzby medzi naftármi pritom neboli iba na jednom pracovisku. Blažek hovorí, že to bola jedna veľká rodina, ktorá pola roztrúsená po Slovensku, ale aj v zahraničí. „Keď ste niekde prišli a povedali ste, že ste naftár, tak to niečo znamenalo. Fungovalo to aj v zahraničnými. Povedal si, že si naftár a už ste boli kamaráti," vysvetľuje. Bývalý vrcholový zamestnanec nerád hovorí o tom, prečo sa už na Záhorí ropa neťaží vo veľkom. „Došli noví majitelia a potom to šlo dolu vodou," hovorí. Podľa neho ťažba ropy bola vždy rentabilná.
