Malackému horolezcovi chýbalo k vytúženému cieľu už len niečo okolo 150 výškových metrov - a predsa tam nedošiel.
Odlet z Viedne absolvoval Vlado Gembeš spolu s ďalšími piatimi skúsenými slovenskými horolezcami (Martinom Stolárom, Jánom Zorkócim, Petrom Kostelanským, Martinom Požárom a Erikom Bizoňom) 1. júna. Po prílete do mesta Anchorage na Aljaške, sa vydali na letisko do Talketny, odkiaľ odlietajú malé športové lietadlá priamo na ľadovec pod masívom Mt. McKinley. „Nečakalo nás nič pohodlné. Po prílete na ľadovec nasledoval dlhý pochod na lyžiach do prvého tábora. V závese sme všetci mali ťažkú batožinu so zásobami na celú cestu," hovorí Gembeš.
Sneh, zima a riedky vzduch
Prvý tábor rozvila expedícia vo výške 2.200 metrov. To bola ešte rovina, teploty boli znesiteľné, okolo mínus 5 až mínus 10 stupňov. Na ďalší deň sa už ale začalo stúpať. Počasie mali do týchto chvíľ slnečné a bola teda i dobrá viditeľnosť. Ďalšiu noc prečkali horolezci vo výške 2.800 metrov. Ďalší deň pokračovali v stúpaní do tretieho tábora (3.365 m), kde ich v noci zastihlo výdatné sneženie.
Toto ubytovanie hotel s piatimi hviezdičkami rozhodne nepripomína.
„Nad ránom som sa zobudil a zistil, že sa mi veľmi ťažko dýcha. To už z vonka kričal jeden člen našej výpravy, že máme stan kompletne zapadaný snehom. Minulosť pozná také prípady, kedy sa podobným spôsobom horolezci aj udusili počas takto strávenej noci v tábore," vraví Gembeš. Na druhý deň pre výdatnú snehovú nádielku zostali horolezci celý deň v tábore. V ďalších dňoch im bol najväčším nepriateľom okrem snehu i ukrutný mráz a najmä riedky vzduch, pre ktorí museli počas výstupu absolvovať i niekoľko aklimatizačných výstupov.
Posádka „života"
Zaujímavým koloritom tohto prostredia je stála posádka tzv. rangerov, ktorí v týchto nadmorských výškach majú svoje stany s lavicami a posteľami. Žijú tu aj niekoľko týždňov a potom sa striedajú s inými kolegami. Vo vysokých nadmorských výškach je náplňou ich práce pomáhať horolezcom, ktorí to nezvládnu, prešliapavať chodníky a dbať na dodržiavanie čistoty a poriadku počas náročných výstupov. Vlado Gembeš na vlastné oči videl, ako títo „snežní muži" zvážali mŕtvolu jedného horolezca.
Zásobovanie tábora zabezpečovali lietadlá.
„Bolo to hneď po príchode do štvrtého tábora. Okolo nás prešiel konvoj rangerov so zamrznutým horolezcom. Bol to nepríjemný zážitok," vysvetľoval Gembeš. „Večer teplota klesla na asi mínus 40 stupňov, prsty nám zamŕzali, para nášho dychu sa v stane menila na sneh." Expedícia bola v tom čase už vo výške 4.350 m.
Pesimistické vyhliadky
Na druhý deň stretali Slováci nadmiernu vyčerpaných lezcov, ktorí sa vracali z vrchu.
„Zvesené ruky, neprítomný pohľad, kyslíkový deficit a absolútna vyčerpanosť," opisuje prvotný pohľad na tých, ktorí sa vracali z vrcholu Vlado Gembeš. Dobre si uvedomoval, že niečo podobné čaká aj jeho a celú skupinu. Posledný tábor pred vrcholom rozložili vo výške 5.100 metrov. V tej dobe už boli len štyria, dvojica Stolár a Zorkóci mala zdravotné problémy a ostali v štvrtom tábore.
Výstup po hrebeni uberal horolezcom neuveriteľné množstvo síl.
Ráno pred výstupom hlásili rangeri vo vysielačkách predpoveď počasia. Nebola optimistická - v priebehu dňa mala prísť víchrica a aj obloha naznačovala zmenu k horšiemu. „Bol to ťažký moment na psychiku. Mali sme na výber - zabrať a vyliezť na vrchol ešte v ten deň, alebo čakať hodiny a možno dni na to, kedy sa počasie umúdri," vysvetľuje Vlado Gembeš.
Najťažšie Gembešovo rozhodnutie
Expedícia sa rozhodla pre výstup na Mt. McKinley. Tlačil ich však čas.
„Bola to dráma, ale šliapalo sa dobre. Odrazu to vyzeralo veľmi sľubne.“ Lenže po určitom čase doľahla na Gembeša kríza.
„Riedky vzduch robil svoje – bol som len kúsok od vrcholu, ale spravil som maximálne dva kroky a tri minúty som ich rozdýchaval. Medzi mnou a trojicou mojich kamarátov Požárom, Kostelanským a Bizoňom vznikla asi hodinová medzera. Po polhodine táto kríza prešla a opäť som začal robiť približne 10 krokov s dýchacou pauzou. Vyzeralo to, že vrchol ešte stihnem.“
Chýbalo 150 metrov
Na mieste, približne 150 výškových metrov od vrcholu (cca 400 m pešo), sa Gembeš opäť stretol s Erikom Bizoňom zo svojej výpravy. „Vracal sa z vrcholu, šťastný, že to dokázal. Erik mi vravel, že na vrchole sa už zdvíha vietor a neodporúčal mi pokračovať.
Malacká stopa pod najvyššou horou Severnej Ameriky.
Zhodil som batoh a povedal si, že keď už mi chýba taký kúsok, tak to teraz nezabalím. Napokon som si však zvážil všetky fakty – chýba mi asi hodina, hore je zlé počasie a ja som krajne vyčerpaný a sám. Navyše mám rodinu a ten výstup bol pre mňa za spomínaných okolností smrteľne nebezpečný.
Posledný pohľad na horu a otcova pravda
Otočil som sa, aby som si posledný raz vryl do pamäte pohľad na vrchol z takej blízkosti. Potom som nasadil lyže a vydal sa s Erikom do piateho tábora. Martin a Peter, ktorí taktiež úspešne vyšli až na vrchol, prišli za nami asi o hodinu. Môj otec mi neskôr doma povedal, že spraviť rozumný krok bolo väčšie umenie, ako na tú horu vyliezť. A to si osobne veľmi vážim.“
Jakub Valachovič
Autor: JAKUB VALACHOVIČ
