Článok pokračuje pod video reklamou
t.
SENICA. O hudbe, pocitoch a celkovom vnímaní hudby sme sa rozprávali s kapelníkom Petrom Holčíkom.
Ako ste dostali k hudbe?
- K hudbe sme sa dostali úplnou náhodou, ale aj asi ako väčšina tínedžerov v tej dobe. Klasický skelet: Proste nuda už z večného ničnerobenia, stáleho učenia sa (mali sme 14-15 rokov) a robenia hlúpostí po vonku (chľastania, robenia neporiadku v piatok a sobotu ). Párkrát sme sa dostali na skúšky miestnych kapiel a to nás nejako dostalo a zrazu sme všetci chceli vedieť hrať. A tak nejako nás to drží doteraz. Je to pre nás asi pre každého jediný útek z reality bežného života a možnosť niekam cez víkend vypadnúť. Šanca, ako stretnúť kopec fajn ľudí a priateľov pri muzike, ktorú milujeme.
Čo pokladáte za svoj najväčší úspech?
- Neviem, či sme nejaký sebeväčší dosiahli. Keď sme spravili prvú nahrávku a krstil nám ju v Hlbokom Čupe zo Zóny A a mohli si s takými hviezdami zahrať, to bol pre nás veľký úspech. Každým rokom človek za úspech pokladal niečo iné. Ja po tom všetkom pokladám za úspech už len to, že to ťaháme tak dlho. So Zelom spolu desať rokov. Po tom všetkom, čo sme si zažili. Špekulácií, odchodov a príchodov a kopec zbytočných vymýšľancov okolo tejto kapely, je to celkom sranda, že to drží ešte pokope. Ale teraz je to cítiť, že je to silné jadro, ktoré podľa mňa ešte nejaký ten piatok vydrží.
Ako vidíte kultúrne možnosti na Záhorí?
- Podľa toho, čo pokladáte za slovo „kultúrne možnosti". Senica napríklad vždy žila punkom a punkovou kultúrou, takže tu koncerty bývali, či už v Kultúrnom dome Hlboké alebo v čajovni Kunov odjakživa, čo si ja pamätám. Taktiež aj Orlovňa v Skalici žije, taktiež sa tam dá. My sme tam však v živote nehrali. V ďalších mestách neviem, ako to je. Myjava pod Záhorie nespadá a aj keby spadala, tak tam o kultúrnych možnostiach je podľa mňa tažšie hovoriť ako učiť kozu tancovať charleston. Koniec koncov, okrem Kunova a Orlovne je Záhorie mŕtve.
Kto z vás čo robí ? Študujete? Pracujete?
- Študujeme aj pracujeme. Zelo robí skladníka v Myjave, Hujer ekonóma v poisťovni, Rose maká ako najväčší makač z nás, keďže robí všetko, čo je možné (doteraz neviem jeho profesiu zaradiť, ale jedno viem, že by som to robiť nechcel), Stanley študuje na výške a ja pracujem ako dizajnér nábytku.
Kto z vás je najlepší muzikant?
- Tak na toto myslím, že neexistuje odpoveď. Každý z nás si v kapele váži toho druhého. Ja si však myslím, že okrem mňa to ide celkom každému. (smiech)
Kto z vás najlepšie zarába?
- Nechápem, čo je na tom zaujímavé, nepokladám to za podstatné.
O koho sa ženy na koncertoch najviac zaujímajú?
- Na tomto už duplom, ale keďže Ruža je jediný nezadaný chlap, tak on. My ostatní sme klasickí podpapučiari, čo držia hubu a šúchajú nohami. A keď nie sú pod dohľadom, tak sa radšej opijú. (smiech)
Ako vážne beriete hudbu?
- Neviem ako chalani, ale ja to beriem ako svoj životný koníček, ktorý robím dlho a snažím sa ho robiť najlepšie ako viem, pretože mi to prináša kopec zážitkov a nejaké vnútorné uspokojenie. Takže v podstate to beriem vážne. Stále to držím na úrovni svojho hobby.
Myslíte si, že sa dá na Slovensku hudbou uživiť?
- Úprimne áno. Keď niekto spieva o tom, ako mu niekto stúpil na nohu, alebo aké krásne stromy sú na Horehroní, určite áno. Rytmus je taktiež živým príkladom (Ked nejsi ringla, zdechnutú muchu). Ja by som sa tým živiť nechcel. Stratilo by to pre mňa čaro, čo to má teraz.
K akej známej kapele by ste sa štýlovo priradili?
- K žiadnej. Nič mi nenapadá a ani neviem, či by som sa chcel k niečomu radiť. Hráme si to, čo nás baví a čo nás napĺňa a keď nás niekto má rád a počúva nás a chodí sa baviť na naše koncerty, to je skvelý pocit, pre ktorý to robíme a to je to najdôležitejšie.
