Spravodliví medzi národmi s koreňmi aj na Záhorí

BRATISLAVA. V stredu 27. januára 2010 sa v Primaciálnom paláci za účasti vysokých štátnych predstaviteľov SR Roberta Fica, Milana Čiča, poslancov NR SR Jána Figeľa, Borisa Zalu a iných, zástupcu ministra zahraničných vecí štátu Izrael Daniela Ayalona, JE izraelského veľvyslanca na Slovensku Zeeva Bokera a konzula Haima Leviho ako aj primátora Bratislavy Andreja Ďurkovského, ktorý bol vlastne hostiteľom, uskutočnilo slávnostné odovzdávanie ocenení Spravodliví medzi národmi - ocenenia štátu Izrael ľuďom nežidovského pôvodu, ktorí riskovali život, aby zachránili Židov počas druhej svetovej vojny.

Málokrát sa stáva, že dobrý skutok bude po zásluhe odmenený. O to viac si zaslúži našu pozornosť fakt, že niektorí ľudia nezabúdajú ani po viac ako 65 - ich rokoch a dokážu oceniť dobré skutky. I keď dnes už často in memoriam, kde si ocenenia preberajú deti, ba aj vnuci dávnych hrdinov. V stredu boli ocenení ďalší štrnásti Spravodliví Slováci. Slovensko tak prekročilo hranicu 500 ocenených, vďaka čomu sa zaradilo medzi krajiny s najvyšším počtom ocenených záchrancov.

V nádherných priestoroch Primaciálneho paláca sa skoro v trojhodinovom programe prihovorili viacerí významní činitelia politického a spoločenského života. Musím skonštatovať, že program bol super pripravený na svetovej úrovni, ba nechýbalo i v tak vážnych veciach na začiatku trocha humoru. Príjemným spestrením boli hudobné vystúpania nadaného mladého violončelistu, ktorý veľmi podmanivo a vysoko profesionálne umocnil už aj tak slávnostnú atmosféru.

Nikdy viac

Musím však podotknúť, že napriek najoficiálnejším oficialitám bolo všetko akési rodinné a intímne. Všetkými prejavmi sa niesol odkaz miliónov nevinne zavraždených, dnes až veľmi aktuálny... Nikdy viac! Vzostupná vlna neofašizmu v strednej Európe opatrne, ale veľmi dôsledne a neodbytne klope na dvere mladých, ba i starých demokracií.

Po otváracích prejavoch prečítali známe slovenské herečky, primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský, ba aj niektorí zachránení ktorí sa dožili týchto dní, dnes skoro neuveriteľné príbehy ľudskej odvahy a obetavosti. Bolo bolestne dojemné ako i po rokoch nevyprchali emócie niektorých zachránených. Som naozaj poctený, že som mohol medzi takými uznávanými profesionálmi prečítať príbeh i ja.

Keď som sa až na mieste dozvedel kto budú moji „spolučítači", tak vo mne hrklo... veď taká osobnosť nášho kultúrneho života, ako je Soňa Valentová, či Marián Slovák s jeho nezameniteľným hlasom...

Príbeh štvrtý: Pavel a Anna Krahulcovci

Jakub Neumann vyrástol v početnej židovskej ortodoxnej rodine obci Necina Ves. Druhá svetová vojna tvrdo poznačila aj jeho osud a násilne bol zaradený do pracovnej čaty (známej pod číslom šesť). Rodinní príslušníci Jakuba a mnohých ďalších mladých chlapcov sa počas vojny nezachránili, napríklad zo široko rozvetvenej rodiny Neumannovcov ako jediný prežil Jakub.

Slovenské národné povstanie a vpád nacistov na Slovensko v auguste 1944 zastihli Jakuba na západnom Slovensku - na nútených prácach pri výstavbe železnice pod dozorom Hlinkovej gardy. Rýchly sled udalostí, ktoré sa spájali s povstaním, vtiahol do víru aj Jakuba s hŕstkou priateľov. Bolo to kruté, ťažké a nemilosrdné obdobie, ktoré sprevádzal strach, obavy, neistota...

Chlapcov ťažila predstava, čo by sa tak asi stalo - keby sa dostali do zajatia nielen ako partizáni, ale aj ako Židia. Jakub sa istý čas spolu s priateľom Lichtmannom skrýval na statku pri Senici. Ochotný židovský spoluobčan Fischer našiel pre nich úkryt na statku, kde obaja pomáhali sedliakom. Jakuba prichýlil pod strechu Pavol Krahulec na samote pri obci Prietrž v senickom okrese, jeho priateľ Lichtmann bol o tri kilometre ďalej. Koncom septembra začali Nemci intenzívne hľadať partizánov aj Židov a tieto okolnosti prinútili Jakuba opustiť Krahulcov statok. S priateľom Lichtmannom sa rozhodli pripojiť k partizánom. Tento zámer bol však čoraz ťažšie realizovateľný. Čakalo ich náročné obdobie a prežili ho iba vďaka ústretovosti farmárky, ktorá ich ukryla v senníku. Po ukončení najtvrdších bojov sa obaja vrátili na statok. Čakalo ich tu radostné privítanie sedliackej rodiny, ktorá ich už považovala za stratených.

Utiekli. Ohlásili ich štekotom

Skúsený a praktický sedliak prišiel s nápadom, aby spoločne pripravili úkryt, ktorý im môže poslúžiť v čase núdze. Nápad zrealizovali, pripravili si bunker, ktorý onedlho aj využili.

Prispelo k tomu nepríjemné odhalenie v januári 1945, keď Nemci vypátrali úkryt židovského občana a situáciu skomplikovali aj chýry o ďalších úkrytoch, ktoré šírili podgurážení občania v krčme pri poháriku. A tak sa celkom nečakane na Krahulcovom statku objavili hlinkovci. Našťastie - každý správny sedliak mal aj štvornohých strážnych pomocníkov, ktorí nevítaných návštevníkov vítali hlasným štekotom... To bol jasný signál, že sa čosi deje a treba byť v strehu. Jakub práve dokončieval dojenie, stajňu však bleskovo opustil, zobral nohy na plecia, ozlomkrky bežal do lesa a v bunkri už našiel vystrašeného priateľa Lichtmanna.

Ich ochrancovia zo statku neváhali, priniesli im jedlo, pitie a odkaz: treba vyčkať, kým sa situácia upokojí a potom sa riešenie nájde. Chlapci prežívali ťažké okamihy, ale napokon sa k bunkru dostali sovietski partizáni, ku ktorým sa pripojil Lichtmann a Jakub sa vrátil na statok.

Bunker na niekoľko týždňov osirel, ale v polovici apríla 1945 sa doň Jakub opäť vrátil. V regióne sa odohrávali ťažké boje, Nemci boli na úteku, Jakub prežíval neľahké chvíle - odľahlo mu, až keď počul známy hlas. Sedliak Krahulec mu 23. apríla popoludní oznámil jednu z najpríjemnejších správ uplynulých rokov. Prišla sloboda! Už žiaden úkryt, bieda, živorenie, strach, neistota, útrapy... Už žiaden útlak, prenasledovanie, plač a trápenie! Začína sa nový, slobodný život! Jakub, unavený a strhaný, si tieto okamihy slastne vychutnával, v duši bol nesmierne šťastný, spokojný, rozohriaty predstavou o novom živote, novom smerovaní.

Človek človeku bratom

Vojna sa skončila, on prežil, ale záchrancom bude vďačný do konca života. Podali mu pomocnú ruku, ukryli ho v najťažších chvíľach. Nezištne, obetavo, ochotne, bez nároku na odmenu. Život bez takýchto ľudí so širokým srdcom na dlani by bol prázdny a chudobný, rovnako aj bez pozitívneho posolstva: že človek človeku môže byť skutočne bratom! Osud Jakuba a jeho záchrancu Pavla Krahulca je živým dôkazom tohto tvrdenia.
A čo na záver? Keď si predstavím...kto by si dnes zobral na pol roka do rodiny ďalšiu úplne cudziu rodinu a úplne zadarmo?! Vtedy ešte za to hrozil trest smrti! Kto by dnes prestavoval svoj dom a kopal úkryty pre cudzích neznámych a určite aj chudobných štvancov?!

Je až dojemne neskutočné, že sa našlo toľko ľudí, ktorí často sami bývali v jednej izbe a sami nemali vždy čo do úst. V Gbeloch sa schovávali dve rodiny a u koho tá druhá, ani nepoznáme - nepochválili sa. Ani vtedy ani potom, keď mohli z toho profitovať. Vymenili sme ľudskosť za honbu za bohatstvom, za súťaž kto si viac beztrestne nakradne, menej bohatí, nedajbože chudobní sa pre zbohatlíkov stávajú smiešnymi mravcami pechoriacimi sa za dennodenným chlebíkom. V zamestnaniach vládnu tvrdé ruky menežmentov, každý sa bojí o prácu, všetci držia hubu a krok... do kelu... zasa tá podobnosť!!! Dejiny sa vraj opakujú...