V dobe od 4. decembra 2009 do 31. januára 2010 je v Galérii u františkánov v Skalici otvorená jubilejná výstava Štefan Zajíček Kresby (1972-2009) pripravená k šesťdesiatročnému životnému jubileu autora.
SKALICA. Kresba sa stala pre Štefana Zajíčka argumentom jeho nezávislosti a prítomnosti vlastných objavov vo vzácnych chvíľach pokoja. Začiatky i prvé rozbehy sú späté s domovom v Radošovciach v rodinnom prostredí, v ktorom prevažovali ženy, matka a štyri sestry. Do formovania jeho charakteru prispeli citlivosťou, láskou a porozumením. Domov sa stal preňho bytostne vnútornou témou, v ktorej sa dopracoval k viere stálych hodnôt života, poriadku bytia, jeho koreňov minulosti a súčasnosti.
Východiskovým bodom ku kresleniu sa stali impulzy vnímavosti a zvedavosti, spojené s detstvom, keď „prstom na dychom zarosenom okne autobusu, cez prvé kresbové pokusy obyčajnou ceruzkou na čistom liste papiera, som začal poznávať a vidieť po prvý raz okolitý svet v líniách a čiarach."
Príbeh kresby sa začína intenzívne rozvíjať počas štúdií na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave na oddelení grafiky (1965-1969). V školských prácach, najmä v portrétoch uhľom, zaujme konštruovanie pevného tvaru a práca so svetlom.
Po maturite pokračuje v štúdiu Vedy o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ocitá sa v situácii, v ktorej kresba musí ustúpiť štúdiu teórie. Sporadické návraty ku kresbe sa redukujú na záznamy ceruzkou z okolitého sveta.
Od ukončenia štúdia pôsobí ako riaditeľ a kurátor v Záhorskej galérii v Senici od jej založenia (1984). S entuziazmom sa venuje nielen výtvarnej tvorbe profesionálnych i neprofesionálnych výtvarníkov, galerijným zbierkam, ale aj histórii regiónu, o čom svedčia výstavné podujatia, sympóziá, prednášková a publikačná činnosť. Je obdivuhodné, že pri pracovných aktivitách si dokáže vytvoriť priestor pre kresbu. Čím ho priťahuje ? Odpoveď nájdeme v jeho reflexiách: „Možno aj tým, že sa v nej nedá klamať. Vo svojom bezprostrednom vyjadrení, zväčša jednoduchými výtvarnými prostriedkami, vyžaduje kresba úprimnosť a poctivosť výpovede, pretože svojou intimitou vyjadrenia všetko v človeku odhalí."
Výstava kresieb Štefana Zajíčka prezentuje výber prác z frekventovaných tematických okruhov - krajiny, veduty, figurálnej kompozície z rodného Záhoria i zo zahraničných ciest. Charakteristickým znakom týchto kresieb je úsilie o minimalizáciu a čistotu formy zobrazovaného motívu v technikách - ceruza, tuš, drievko a farebné ceruzky.
Pri výbere kresieb sledujeme cestu hľadania k najadekvátnejšiemu vyjadreniu autora - od realistických záznamov videného, s dôrazom na obrysovú líniu a arabesku, cez rozmanité konfigurácie autonómneho sveta kresby, k čistému jednoduchému lineárnemu tvaru. Záznamy krajiny a architektúry okolitého sveta od 70. rokov poukazujú na poetizáciu skutočnosti, ktorá je umocnená farbou. V tomto úsilí pokračuje a s rovnakým zanietením si zaznamenáva pri svojich cestách vlakom alebo autobusom cestujúcich. Je to stále otvorený kresbový cyklus čítajúcich alebo pozerajúcich žien pri okne, čakajúcich, alebo nastupujúcich do vlaku alebo autobusu. Kresby ceruzkou, tušom i farebnými ceruzkami sú dynamické a majú neobyčajnú atmosféru zobrazeného okamihu (Na zástavke. 1979, ceruza; Čakajúci cestujúci II., ceruza; V zamyslení. 1979, farebné ceruzky). Figurálne kompozície sú obohatené o kresby z intímneho domáceho prostredia, v ktorých zaznieva lyrický tón (Pletenie. 1981, farebné ceruzky) a tiež záznamy z folklórnych slávností z Myjavy, Východnej, v ktorých autor nezaprie záujem o etnografiu.
Svojbytný štýl Štefana Zajíčka sa začal uplatňovať v kresbách tušom a drievkom. Krajiny, interiér vidieckych dvorov, ale najmä mestské veduty Skalice sú jedinečne zobrazené ako extrakt poznaného a precíteného. Práve v týchto prácach nachádzame súlad teoretika a kresliara - poznanie historickej architektúry podporuje istoty a radosť v tvorivom procese. V koncepcii kresby už obsah nepredstavuje akcent pre definovanie diela, ale naznačuje zaujatosť formálnymi prostriedkami a elementárnymi základmi výtvarnej artikulácie. Zobrazovanie historickej architektúry v Skalici, v slovenských mestách i v zahraničí je v jeho tvorbe konštantné. Optický princíp zanecháva v prospech redukcie a formulácie tvaru, výtvarnou skratkou a čistou líniou (Skalica, Františkánsky kostol, Kostol v Oreskom, Kostol v Kútoch II., Pod rotundou, tuš, drievko, 2004). Kresby tušom a drievkom, vytvorené akoby jedným dychom, zanechávajú stopu istej vedenej línie rôznej intenzity, obopínajúcej tvar. Spontánne a impulzívne sú kresby z „dovolenkových" skicárov, vytvorené v šťastných chvíľach pokoja. Kresliar zaznamenáva letné putovanie za slnkom a morom, spojené s novými objavmi prírodného sveta a architektúry (V Étretate. 2006; Na pláži v Stella Maris v južnom Taliansku I. 2007, tuš, drievko).
Kresby Štefana Zajíčka vychádzajú z vnútornej naliehavosti. V ich autonómnom svete sú prítomné vedľa seba rozum - pocit, impulzívnosť - trpezlivosť, logika - tajomnosť a úprimná pokora pred krásou a poéziou všedného dňa.
K výstave bola vydaná aj publikácia s reprodukciami kresieb autora.
Autor: Klára Kubíková