Po vzniku ČSR sa jeho rodičia presťahovali na Záhorie do Senice. Absolvoval učiteľský ústav v Modre, krátko pôsobil ako učiteľ v Bratislave, neskoršie sa stal žurnalistom. Bol redaktorom ľavicových novín, neskôr až do rozdelenia ČSR žil dlhší čas v Prahe.
V španielskej občianskej vojne
Jedným z nesporných vrcholov Novomeského novinárskej kariéry bolo jeho poslanie reportéra v španielskej občianskej vojne. Do Španielska odcestoval pôvodne na pozvanie Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry. Zúčastnil sa tam na jej II. kongrese vo Valencii, Barcelone a Madride v júli 1937. Po skončení rokovaní však neodcestoval domov. Využil príležitosť a navštívil bojiská katalánskeho frontu. Z tejto cesty potom v Slovenských zvestiach uverejnil na pokračovanie (osem častí) rozsiahlu reportáž Od Cerbére po Brunete. Pri tejto príležitosti treba zdôrazniť, že byť reportérom v španielskej občianskej vojne predstavovalo v tom čase vyvrcholenie novinárskej kariéry. Spolu s Novomeským (ako jediným žurnalistom zo Slovenska) tam vtedy pôsobili Ernest Hemingway, Egon Ervin Kisch, George Orwell, Antoine de Saint-Exupéry, Iľja Erenburg, ale aj André Malraux, Julien Benda, Alexej Tolstoj a mnohí ďalší. Viacerí z nich aj bojovali na strane republiky.
V novembri 1939 po rozbití ČSR sa Novomeský presťahoval na Slovensko, kde sa zapojil do odboja. Bol jednou z vedúcich osobností pri formovaní politických cieľov v príprave SNP, stal sa členom predsedníctva SNR v povstaní, odletel na rokovania s dr. Edvardom Benešom do Londýna a odtiaľ do Moskvy. Po oslobodení zastával viacero významných funkcií (podpredseda SNR, povereník pre školstvo a osvetu, stál na čele Matice slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov). V roku 1950 ho pozbavili všetkých funkcií, vo februári 1951 uväznili a v roku 1954 vo vykonštruovanom procese (spolu s Gustávom Husákom a Vladimírom Clementisom) nezákonne odsúdili na 10 rokov väzenia. V roku 1955 Novomeského podmienečne prepustili a o osem rokov neskôr rehabilitovali. Pracoval v Památníku národního písemnictví v Prahe (1955-1962), potom sa vrátil do Bratislavy a bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry SAV. V auguste 1968 sa stal opäť členom Predsedníctva ÚV KSS a zvolili ho za predsedu Matice slovenskej. V roku 1970 sa na protest proti normalizačnej politike vzdal funkcie člena Predsedníctva ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel. Zomrel 4. septembra 1976 v Bratislave.
Ladislav Novomeský.
Novomeského orientácia v oblasti kultúry, umenia a literatúry na pozadí domácej i zahraničnej politiky je obdivuhodná a spredmetňuje pravdivý obraz doby, v ktorej žil. Je iniciátorom a zakladateľom modernej línie slovenskej poézie. Mnohovrstevnosť a komplexnosť spoločenskej, kultúrnej a literárnej aktivity mu určuje jedno z najvýznamnejších miest v dejinách slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Vytvoril novú koncepciu poézie syntézou moderných literárnych prúdov a novátorským vzťahom ku skutočnosti s vysokou mysliteľskou náročnosťou. Bol jednou z najvplyvnejších osobností literárnej skupiny DAV. V básnických zbierkach absorboval širokú škálu podnetov z dobovej európskej literatúry, ktorú tvorivo transformoval vo vlastnej tvorbe rozvinutím nových výrazových možností poézie, pohľadom na humanitu a krásu.
Je autorom poézie Nedeľa, Romboid, Otvorené okná, Svätý za dedinou, Pašovanou ceruzkou, poémy Do mesta 30 minút, Stamodtiaľ a iné, Nezbadaný svet.
Z publicistiky sú známe jeho práce Znejúce ozveny, Čestná povinnosť, Manifesty a protesty, Slávnosť istoty, Zväzky a záväzky, Splátka veľkého dlhu, O Hviezdoslavovi, O literatúre.
V roku 1964 mu udelili titul Národný umelec a je laureátom mnohých významných literárnych ocenení.
