Zdá sa, že dnes stretávame akosi viac pesimisticky naladených ľudí ako optimistov, čo zrejme nebude spôsobené len dnešnou krízou. Medzi tými, čo aj v dnešnej dobe majú dosť energie, čo aj v seniorskom veku, napriek rezignácii iných, neustále prezentuje aktivity, patrí tiež rodák zo Záhoria, Jabloničan žijúci v Banskej Bystrici, Miroslav Hazucha. Pri nedávnej jeho návšteve rodných končín nás doviedli za ním dva dôvody: Životné jubileum a vydanie ďalšej knihy. Keďže tých otázok sa ponúka veľa, na úvod by bolo možno aktuálne povedať niečo o prameňoch optimizmu a aktivitách stále uznávanejšieho špecialistu na písané slovo so srdcom Záhoráka.
- Jednou z odpovedí by azda mohla byť sentencia spisovateľa Remarqua, že šťastný je ten, kto má viac snov ako mu ich stačí zničiť realitou. K toľkým negatívnym veciam života má človek vždy hľadať momenty pozitívne, nuž a tie nájde predovšetkým v sebe, čo je náročnejšie a menej pohodlné. K tomu neposkytnem žiadne konkrétne recepty, lebo je to individuálne, ale tradičné hodnoty sú základom. Byť sám sebou, kvôli tomu sa oddá vyvinúť úsilie. Iný múdry človek tiež povedal, že ideál je v tebe samom, prekážky na jeho dosiahnutie tiež," vraví Miroslav Hazucha.
Už sme spomínali na začiatku pesimisticky naladených ľudí, čo však neplatí pre vás. Vieme však, že je veľa vecí v každodennom živote, ktoré potláčajú individualitu človeka. Aké z tradičných hodnôt uprednostňujete?
- V intelektuálnej oblasti i vo fyzickej sú to jedinečné zdroje, a to umenie a šport. To sú oporné body nielen v dnešnej dobe, ale vôbec. Neprijímať ich však pasívne, ale hľadať to, čo má konkrétne najsilnejšie impulzy. U mňa je to klasická literatúra, symfonická hudba v prvej sfére, hoci v detstve som zásluhou deda, insitného maliara Jozefa Veselého, inklinoval k výtvarnému umeniu, ba som ho i vyštudoval. Spolu s Ľudovítom Hološkom sme boli vo výtvarnom krúžku u vynikajúceho učiteľa Jána Gálusa, čo zaiste uzná aj ako neskorší akademický maliar a zhodou náhod aj univerzitný profesor na Akadémii umení v Banskej Bystrici, v meste, kde vyše tridsať rokov žijem. V druhej sfére je to atletika a z nej beh, ktorý je najlepšou kompenzáciou a elixírom. Zdroje pre znášanie ľudského údelu i pre integritu osobnosti možno hľadať tiež u filozofov, len si treba na nich nájsť čas. Možno by som mal uviesť konkrétne mená z privátneho panteónu autorov, ale toľko priestoru pri tejto príležitosti nie je. Dôležitejšie a autentickejšie hádam bude, ak spomeniem profesorov Rehuša na slovenčinu a Weingartovej na ruštinu na Gymnáziu v Senici , či spolužiakov Rýšu a Chalupku s partiou v školskom komornom orchestri.
Pri tom elixíre sa zastavme a povedzme si viac o vašom veľkom koníčku - behu. Akú rolu má vo vašom živote? Aj v tomto roku sme vás videli na štarte stále populárnejšej Búranskej desiatky v Borskom Mikuláši.
- Hoci som nebol práve v dobrej forme, nemohol som chýbať s maratónkami na nohách na bežeckom okruhu. Nielen preto, že som členom tamojšieho atletického klubu, ale tiež preto, že som tak chcel osláviť 6. júna jubilejný 40. ročník chodeckej Záhoráckej dvadsiatky, ktorú som v roku 1970 založil. Na tomto mieste musím uviesť taktiež inšpiráciu fenomenálnym vytrvalcom Emilom Zátopkom a tiež jedinečnú motiváciu nezabudnuteľným učiteľom Felixom Rímešom. Najmä jeho zásluhou som od roku 1959 v športe. Pravidelne, takmer každodenne behám práve päťdesiaty rok, čo je v kilometráži okolo 130 - tisíc kilometrov, alebo inak vyjadrené - tri okruhy okolo zemského rovníka. Z druhého pohľadu to však je i starostlivosť o telesnú kondíciu, čiže zdravie, ktoré je základom duševnej pohody. Prioritou nie je tréning na preteky, ale beh ako vyváženie intelektuálnej činnosti.
Miroslav Hazucha (na foto Jozefa Komorného) v retrodrese bežcov Borského Mikuláša na bežeckej Záhoráckej desiatke.
Nepochybne možno považovať takúto výkonnosť vo veku 65 rokov, ktorých ste sa dožili len nedávno (29. októbra), za výbornú. Čo by ste o nej povedali? Vieme, že ste v roku 1994 v deň svojich 50. narodenín, zabehli s ultramaratóncami v Žiline preteky na 50 km, čo je svojim spôsobom slovenský unikát.
- To bola výzva v duchu Sokratesovej myšlienky, že je pre muža nečestné zomrieť bez toho, aby poznal, aké výkony je schopné dosiahnuť jeho telo. Konkrétnym podnetom bol rovnaký výkon, aký dosiahol desať rokov predtým lotyšský novinár Ansis Epners. Odvahu bežať maratón som mal až ako 38 - ročný, po šesťdesiatke maratóny nebehám. Žiaľ, v tejto a starších vekových skupinách je nás v maratónkach na Slovensku už pomenej. Dôležitá je však získaná devíza a tou je vôľa a mentálna sila potrebná pre život i pre tvorivú prácu. Aj tá si žiada vytrvalosť, tréning, a dodržiavanie životosprávy. Behom každý deň dostáva istú pridanú hodnotu, ako jeden z receptov k rovnováhe, ktorú starí gréci nazývali kalokagatiu.
Tí, čo sledujú literatúru faktu, osobitne športovú historiografiu, vedia o vašej tvorivej aktivite, spočívajúcej vo vydaní už trinástich kníh, či už ako autora, alebo spoluautora. Čo nám poviete o tom najnovšom diele a prezradíte niečo z vašich ďalších tvorivých plánov?
- Najnovší titul, športový príklad Dušana Čikela, ktorý vyšiel v Trenčíne, predstavuje monografiu popredného bežca päťdesiatych rokov, spoludržiteľa svetového rekordu v štafete na 4 x 800 metrov. Hovoriť o plánoch do budúcnosti je predčasné, hoci niet dôvod pre poverčivosť. V čase, kedy sa nedarí iným projektom, získať si vydavateľa a sponzorov, to je pre autora práca naviac. Nepatrím medzi sťažovateľov, ale konám. To, čo v slovenských pomeroch zažijem, predstavuje celú škálu od tristných skúseností cez povestný zlatý stred až po výborné edičné počiny. Na polici v knižnici mám pripravenú knihu a dostávam sa do finále práce na ďalšej. Plánov je na viaceré, lebo v histórii slovenského športu je ešte stále veľa takrečeno bielych miest a tém pre historiografiu a zachytenie pre budúcnosť. Dlho boli športovci slovenského pôvodu pod maďarským címerom a potom zasa ako skrytá súčasť československej reprezentácie, z čoho vyplývajú imperatívy pre autorov v tejto branži.
To potvrdzuje, že je stále čo naprávať, či objavovať a tým ponúkať z tejto oblasti lepšie informácie pre verejnosť. Vaše publikácie významnou mierou obohacujú a v novom svetle dopĺňajú športovú históriu, čo pomáha tiež zvyšovať národné povedomie a hrdosť. Príkladom je minuloročné dielo vydané k 40 - ročnému jubileu banskobystrickej Dukly. Našli by sa však témy pre športovú literatúru faktu aj v regióne Záhoria?
- Môžem vás ubezpečiť, že také témy sú vo všetkých oblastiach, nevynímajúc ani Záhorie. V stručnosti aspoň niektoré fragmenty. Ak si niektorí myslia, že na Gymnáziu v Skalici všetky športové aktivity začali profesorom Pokorným, tak sú na omyle. Atletiku so študentmi tam začal pestovať už v prvých rokoch 1. ČSR prof. Bockschneider a gymnastiku, vtedy ako náraďový telocvik, prof. Mareš. Po nich prišiel prof. Imrich Rublík, skalický rodák a odchovanec prof. Hajdócyho z trnavského gymnázia. Ak ide o laika, prosím, ale ak erudovaný historik, akým je dr. Michálek, autor monografie Brezovej pod Bradlom, vynechá takého športovca, akým bol Ivan Svatík, predchodca súčasného slovenského rekordéra v behu na 800 metrov Jozefa Repčíka, to považujem za chybu. Ide o nedocenenie športu, už nespochybniteľnej súčasti ľudskej kultúry. Isteže, politikom takého formátu, akým boli Osuský a Papánek, patrí primerané miesto, ale aby nebol napokon viac sváko Ragan ...
Predsa len, podľa známeho, že bez vetra sa ani lístok nepohne, o jednej veci už sa v Trnave vie. Azda môžeme prezradiť, že najaktuálnejší váš rozpracovaný projekt sa týka histórie trnavského športu. Možno prezradiť niečo konkrétnejšie o tejto práci, ktorá by mala vyvrcholiť do vašej siedmej knihy za sedem rokov a o sedmičke sa hovorí, že je šťastné číslo?
- Čo na to povedať lepšie, ako bolo už povedané, že šťastie praje pripraveným. V roku 2010 by mala vyjsť v knižnej podobe 100 - ročnica atletiky v Trnave. Aj keď krajská metropola si často hovorí, že je futbalové mesto, v minulosti to až tak neplatilo a preto považujem toto dielo ako splatenie dlhu generáciam, počnúc prvou, vedenou legendárnym profesorom Jánom Hajdócym. Dúfam, že zásluhou garanta projektu a predsedu AŠK Slávia Vladimíra Gubrického, bude tento edičný čin realizovaný. Vďaka môjmu archívu, ktorý mimochodom má práve 55 rokov a tiež po mnohoročnom výskume, mohol by som mať toľko tvorivých plánov, že by som na ne potreboval ešte ďalší život. V dvadsiatom slobodnom roku od novembra 1989 však musím zdôrazniť iný fakt, ešte dôležitejší, že možno písať bez cenzúry a autocenzúry.
Keďťe sme spomínali aj vaše nedávne životné jubileum, hádam by to mohla byť príležitosť prezradiť tiež niečo osobné, čím by sme vyšli v ústrety aj rodákom zo Záhoria. Ako sme spomínali, máte korene v Jablonici, čo môžete prezradiť o sebe viac ako uvádza vaše heslo na internetovej Wikipedii?
- Nazdávam sa, že už bolo toho dosť uverejneného, cez isté hranice privátneho neprekračujem. Čo však je objektívne a v prospech veci, prosím! Najaktuálnejšie som bol požiadaný o personálne, autorské a športové informácie do Národnej encyklopédie športu, ktorej vydavateľom je Národné športové centrum v Bratislave. Zo súkromia len toľko, že nemožno dostatočne vyjadriť vďaku za podmienky a porozumenie, aké som vždy mal zásluhou manželky Elenky. Predsa len pri tejto príležitosti by som zdôraznil jeden moment, taký dôležitý pri prvých impulzoch a inšpiráciách. Mám na mysli fakt, akú dôležitú a nedocenenú úlohu v živote zohráva pre formovanie budúcej osobnosti práve osobnosť prvého učiteľa. Pre mňa takou bola Anna Balážová v Jablonici, pre môjho syna aj s dvoma akademickými titulmi Mária Kažavská v Banskej Bystrici a pre moju vnučku Denisa Kopasová v Žiline. Viete, okrem dedičných génov a ďalších faktorov majú významnú rolu v našich životoch práve takéto osobnosti. Poznamenajú pozitívne človeka v samej podstate tak, že je odolný voči hlúposti, mamonu, zlu a naopak, priťahuje poznanie, tvorivosť a dobro.
Autor: Jozef Polešenský
