Bývalé priestory mestského pivovaru prerobil na vináreň. Nalieval v nej už mnohým politikom, ktorí sa síce navonok nenávidia, ale v súkromí si priateľsky podávajú ruky. Tvrdí, že kríza neobišla ani vinárov a keď treba, radšej si dá kyslé víno, ako tvrdé. Skalický vinár ALOJZ MASARYK.
Víno mal odjakživa rád a tvrdé vypije, len keď musí. Kedysi vraj radšej vypil kyslé víno, ako štamperlík. „Ak tvrdý alkohol, tak jedine kvalitný. Mám v sebe akúsi klapku, ktorá mi ho neberie. Pamätám si, že ešte ako paholci sme prišli do krčmy, objednali sme si štamperlík a rup ho do seba. Ja som to takisto rupol, ale nosom mi to vyliezlo von a bolo po frajerine," smeje sa známy vinár zo Záhoria, ktorý obhospodaruje asi 12 hektárov skalických vinohradov. „Zhruba necelých šesť hektárov si vzal do nájmu od mesta a šesť hektárov mám svojich." Práce vo vinohradoch je viac než dosť, aj preto u Masarykovcov pracuje celá rodina. Hrozno vozí aj z južného Slovenska. Časy sa však zmenili, v Skalici sa vraj dnes rodí podobné hrozno ako na juhu.
Z bývalého pivovaru je dnes vináreň
Vinohradníctvu sa venoval už ako malý chlapec. Už vtedy mal vidinu mať vlastný vinohrad a svoju búdu. „Rodičia vlastnili v rodnom Radimove dva malé vinohrady. V tej dobe to boli také malé vinohrádky. Každý mal svoj kúsok a robil pre seba." Sen o vlastnom vinohrade sa mu napokon splnil.
V roku 1979 nastúpil ako vedúci vinice v meste Skalica. „Bolo to jediné mesto v Československu, ktoré malo svoj vinohrad i búdu. No potom som sa nezhodol s mestskými pánmi na výbore a musel som odísť," hovorí. Niekedy však ľutuje, že to neurobil skôr. „Človek si myslel, že tam musí aj umrieť. Potom však zistí, že musí robiť sám pre seba." V skalických vinohradoch však postupne veci, ktoré vybudoval, začali upadať. „Začali sa robiť zlé vína a všetko išlo do stratena. Aj to bol dôvod, prečo som si mestské vinice v posledných rokoch prenajal."
Bývalé priestory mestského pivovaru prerobil na pivnicu, v ktorej možno nájsť pár skutočných šampiónov. Tramíny, rizlingy, iršaie, pálavy či muškáty. To sú len niektoré odrody, ktoré skalický vinár ponúka. Ročne sa pritom u Masarykovcov vyrobí 100-tisíc fliaš. Hoci miluje všetky svoje vína, jedna odroda predsa len víťazí. „Za tie roky mám papuľu naštelovanú na frankovku, ktorú často popíjame aj s priateľmi." Frankovka sa v Skalici podľa Alojza Masaryka pije takmer ku všetkému. „Či je to koláč, trdelník alebo polievka, vždy je k tomu frankovka." Tej bude u Masarykovcov dostatok aj v budúcom roku.
Počasie vinohradníkom na Záhorí posledné roky praje. Aj napriek extrémom v tomto roku sa vínam darilo. „Tento ročník nezačal veľmi zle, pretože na jar bolo chladno. Niektoré zaujímavé odrody nám však odišli. Paradoxne, odrody, ktoré bývajú veľmi náchylné, sú dnes krásne a tie, čo nebývali náchylné, nám pospŕchali."
Svoje urobili aj krúpy. „Mali sme z nich obavy, ale nakoniec sa urodilo krásne a zdravé hrozno. Horúčavy však u niektorých odrôd spôsobili, že nám naskákali vysoké cukry a to nie je dobré." Víno totiž musí dozrieť. „Pomaly si robí cukry a kyseliny, aby bolo kompaktné. Prvé vína sa nám vydarili, sú ľahšie. Rulandské šedé však už nebude mať toľko kyselinky a taký extrakt, akoby mal mať. Príroda to totiž nestihla všetko spracovať," vysvetľuje Alojz Masaryk.
Kríza zasiahla aj vinárov
Svoje spôsobila aj kríza. „S tržbami sme išli dole o tridsať až štyridsať percent. „Sme dlžní jeden druhému, štát nepomáha a s eurofondami súvisí obrovská byrokracia. Mrzí ma, že berú len tí, ktorí si obliekajú stranícky kabát," konštatuje Masaryk. Upozorňuje pritom na fakt, že v budúcnosti bude slovenské víno hľadané. „Nebude ho. Vinári, ktorí majú svoje vinohrady, si hrozno dopestujú, spracujú a predajú. Tí, čo pestujú len hrozno, ho však nebudú mať komu predať." Kilo hrozna sa dnes predáva pod cenu. „Nedá sa z toho žiť. Veľkí vinári, ktorí ho kedysi vykupovali, už prestali. Všetci družstevníci popadajú na hubu. Najprv to bolo obilie, neskôr mlieko a teraz hrozno."
Skalickému znalcovi vín stačí málo a hneď odhadne, aké víno človeku pasuje. Dobrému a kvalitnému vínu však škodí najmä neznalosť ľudí. „Niekedy mi je ľúto, čo musia ľudia piť. Mnohé vína sú totiž chemicky spracované a sú dobré akurát tak na jazyk. Ďalšie dva dni vám však potom ide hlavu roztrhnúť." Výnimkou nie sú ani vína, ktoré sú špekulanti schopní vyrobiť ako napodobeninu vína, napríklad aj z kukurice.
„Veľa ľudí sa ani v dnešnej dobe vo vínach nevyzná. „Mnohí ešte nevedia, o čom je reč. Väčšinou o nejakom víne počujú alebo si niečo prečítajú, ale nerozumejú tomu. Pozriem na človeka a vidím. To sú skúsenosti," hovorí skalický vincúr, ktorý už nalieval nejednému politikovi. „Všetci, čo si vypijú, rozprávajú." V jeho vinárni však platí jedna zásada. „Čo sa tu povie, nemôže vyjsť von. Keby to tak bolo, už ma dávno všetci obchádzajú."
