- Dušan Kalmančok.
Ste jedným z objaviteľov asteroidu, ktorý ste navrhli pomenovať po meste Holíč. Kedy sa vám ho podarilo objaviť?
Asteroid Holíč sme objavili so Štefanom Gajdošom pred desiatimi rokmi 18. júla 1999 na Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu Univerzity Komenského v Modre. Vtedy dostal predbežné označenie 1999 OW.
Nemôže sa stať, že na druhej strane planéty objaví to isté teleso niekto iný?
Áno, stáva sa to. Každé nové teleso, ktoré niekto vo vesmíre objaví, musí dostať nejaké označenie. Inak by sme sa v tom nevyznali. Planéty majú dávno svoje mená, kométy nesú názov svojho objaviteľa a asteroidy dostávajú predbežné označenie. Úlohou atronómov je potom urobiť toľko pozorovaní, aby mohli veľmi presne určiť jeho dráhu. Musí to byť tak presné, aby sme teleso vedeli kedykoľvek nájsť a identifikovať ho aj za sto rokov. Potom dostáva asteroid obyčajné poradové číslo. Náš asteroid očíslovali až v roku 2006. Toľko trvalo, kým sa presne určila jeho dráha. Dostal poradové číslon 38 238.
Prečo to trvalo tak dlho?
Asteroid sme sledovali vždy, keď to bolo možné. Tieto telesá sa nedajú pozorovať stále. Sú veľmi maličké. Objavili sme ho v noci, keď sme robili merania iného asteroidu. Vtedy bol od Zeme vzdialený asi 155 miliónov kilometrov. Viete si predstaviť, koľko je to kilometrov? Bola to len taká maličká svietiaca bodka medzi miliónmi iných bodiek. V skutočnosti je to asi päť kilometrový balvan a nie vždy sa dá tak malé teleso pozorovať. Možno ho sledovať len vtedy, keď je k nám najbližšie. Keď sa vzdiali, už to nie je možné. Preto si musíme dopredu vyrátať, kedy ho bude možné opäť sledovať a nájsť medzi ostatnými nebeskými telesami. Akonáhle Centrum pre výskum malých telies slnečnej sústavy uzná, že nové teleso má správnu dráhu, očísluje ho. Potom môžu jeho objavitelia podať návrh na jeho pomenovanie.
Ako vám napadol názov Holíč?
Pochádzam z Holíča, ktorý je významným mestom na Záhorí. Prvé zmienky o Holíči sa datujú do 12. až 13. storočia a je známy už aj z neolitickej éry. Holíč bol nielen kolískou holíčskej fajansy, ale zámok bol aj letným sídlom Habsburgovcov. Mesto je teda rodiskom jedného z objaviteľov. Návrh na pomenovanie asteroidu sme podávali minulý rok. Chvíľu trvalo, kým názov Medzinárodná astronomická únia schválila. Asteroidy totiž nemôžu mať hocijaké mená.
Prečo?
Predstavte si, že by niekto navrhoval hanlivé pomenovanie. Únia sa dohodla, že používať sa budú jedine pomenovania, ktorú sú dôstojné. Pokiaľ budú ľudia na zemi tieto pomenovania ostanú. Holíč vo vesmíre vždy bude. Zostane tam, pokiaľ sa s niečím nezrazí. To však nehrozí. Bude tam na večné veky. Je večnejší, ako politika alebo čokoľvek iné.
Je Holíč niečím zaujímavejší ako iné planétky?
Nie, je to celkom normálny asteroid. Takých je veľmi veľa a jedným z nich je aj Holíč.
Akú má farbu?
Nevieme. Je to obyčajné kamenné teleso. Žiadny ďalekohľad ho nezväčší. Na to by sme potrebovali nejakú sondu, ktorá by ho musela pozorovať zblízka.
Podarilo sa vám už objaviť aj iné telesá?
Mám tu zoznam nami objavených telies, ktorých je 174. Prvé teleso sme objavili v roku 1995. Bola to veľká sláva, ale nie je pomenované. Niekto ho dávno našiel už pred nami, lenže sa stratilo. Našli sme ho znova. Má len svoje číslo. My však nové telesá nehľadáme, je to len produkt vedľajšej práce. Venujeme sa najmä fotometrii asteroidov za účelom stanovenia ich fyzikálnych vlastností. Pozorujeme ich tvar či farbu, no predovšetkým sa venujeme telesám, ktoré sa dostávajú blízko Zeme. Teda takým, ktoré sa môžu so Zemou stretnúť alebo nás môžu ohroziť.
Do akej miery môžu byť pre nás nebezpečenstvom?
Denne dopadne na Zem niekoľko sto ton telies. Takmer všetko sa samozrejme rozpráši v atmosfére. Ostáva z nich meteorický prach, ktorý sa pomaličky znáša na zem.
Nie sú to teda nebezpečné horiace gule?
Sú to horiace gule vo výškach okolo 100 kilometrov, ale tie dopadajú na Zem len za určitých podmienok. Do atmosféry vletia rýchlosťou 20 až 70 kilometrov za sekundu, kde sa doslova rozpália a roztopia. Pokiaľ je to teleso malé, zanikne. Vidíme ho ako meteor, ktorý jednoducho zmizne. Ak je teleso veľké, neroztopí sa celé, ale niečo z neho dopadne na zem a to je potom meteorit, ktorý je taký starý, ako naša slnečná sústava. Preto sú meteority tak vzácne.
Podarilo sa vám už objaviť nejaké?
Ešte sme žiadny nenašli, ale robíme všetko preto, aby sa nám to podarilo. Máme stanicu, ktorá to všetko fotografuje. Prípadne, že by také teleso padlo, ideme ho hľadať. Zatiaľ sme však neúspešný. Na Slovensku sa takéto telesá hľadajú veľmi ťažko, pretože sme hornatá krajina. Už sme urobili niekoľko expedícií, pretože vieme, že k nám dopadli, ale hľadajte to po horách.
Ako je to s veľkými telesami?
Logicky vyplýva, že ak padajú na zem malé telesá, padnú aj veľké. To je prirodzené. Problém je len v tom, že čím je teleso väčšie, tým zriedkavejšie padne na zem. Kým planét máme osem, asteroidov máme zatiaľ očíslovaných viac ako dvestotisíc, ale drobných meteoritov budú stovky miliónov. Stretnutie veľkého telesa so Zemou je veľmi zriedkavé. Teleso veľkosti desať kilometrov sa stretne so Zemou približne raz za tridsať miliónov rokov. Je to však len štatistika a tá hovorí len to, koľkokrát sa to stane. Nehovorí však, kedy sa to stane. Posledný veľký asteroid dopadol na Zem asi pred šesťdesiatimi miliónmi rokov, takže tu máme isté oneskorenie. Vtedy to vraj na Zemi vyhubilo dinosaury. Pri dopade každého takéhoto veľkého telesa sa úplne zmení klíma. Dá sa to približne vypočítať. Ak vám dopadne také veľké teleso na Zem, spôsobí takú veľkú katastrofu, že zahynie až sedemdesiat percent života na Zemi. Keby sedemdesiat kilometrový asteroid dopadol na Zem, tak sme na Zemi celkom isto skončili a nič nás nezachráni.
No ale vypočítať sa to dá, či nie?
Pokiaľ sa teleso ocitne na kolíznej dráhe, vieme vypočítať, či nás trafí alebo nie. Aj preto ich hľadáme. Je to jeden zo zmyslov našej práce. Asteroidy ako Holíč sú však veľké telesá. Sú aj menšie a čím sú menšie, tým je ich viac. Približne každé storočie dopadne na Zem meteorit veľký asi tridsať metrov, čo je relatívne malé teleso. Taký meteorit dopadol aj v roku 1908 na miesto blízko rieky Tunguzky na Sibíri. Udalosť sa volá Tunguzská katastrofa. Meteorit veľkosti 23 až 28 metrov zničil tajgu v okruhu 100 kilometrov a vyváľal asi 10 miliónov stromov. Keď sa tam vybrala prvá výprava po viac ako 20 rokoch, na mieste nebol doslova kameň na kameni. V Arizone je zasa Barringerov kráter, ktorý má priemer 1200 metrov a hĺbku sto metrov. Kráter vyhĺbil meteorit s priemerom asi 30 metrov asi pred 35 tisícmi rokmi. Takých telies je veľa a približne každé storočie jedno niekam dopadne. Výhodu však máme aj v tom, že Zem väčšinou pokrýva voda a väčšinou to teda padne do mora, ale keby napríklad dopadol 100 metrový asteroid do stredu Slovenska, tak nás vymaže z mapy.
Čím si vás astronómia získala?
Otec bol pilot. Aj ja som chcel byť pilot, čo sa ukázalo ako nezmysel, pretože sa výšok bojím. Prešlo ma to a potom som sa začal zaujímať o astronómiu. Mám rád astronomické mapy, prírodné vedy, ale najmä fyziku.
Prečo je podľa vás dôležitá astronómia?
Pretože ukazuje človeku zdvihnutý prst, aký je maličký voči tomu, čo vo vesmíre večne funguje. Dnes máte viditeľné najmä Superstar a astronómovia sú takmer neviditeľní. Oproti vesmíru sú však všetci maličkí, ale napriek tomu robia veľmi dôležitú prácu. Myslím si, že pre astronómov je darom aspoň z časti porozumieť vesmíru a cťou vôbec chápať, čo sa tam deje.
