Ľubka je členkou klubu Maratón siedmich kontinentov, združujúceho ľudí, ktorí chcú zabehnúť maratón na všetkých svetadieloch. Doteraz bežala v Severnej Amerike, v Európe a v Antarktíde. Jej manžel, ktorý ju pre behanie získal, už zvládol azda tridsať maratónov. Na bežeckom konte však má o kontinent viac. Pred šiestimi rokmi bežal aj v Južnej Afrike, kam sa s Ľubkou na maratón chystajú spolu na budúci rok.
Fotografie z najjužnejšieho kontinentu, kde sa stretá Tichý a Atlantický oceán a kam sa bežný cestovateľ nedostane priniesla do Senice aj Ľubka Elser. Kamarátka ju totiž podpichla, nech si fotografie z atraktívnej časti zemegule nenecháva len pre seba.
Ešte doma v Senici, keď študovala na gymnáziu, rada šprintovala. Keď sa vydala za manžela do Holandska, povedala si, že jediná vec, ktorú nebude nikdy robiť, je behať maratón. Štyridsaťdva kilometrov a stodeväťdesiatpäť metrov bola pre ňu neskutečná vzdialenosť.
No v jednu sobotu si šli s manželom v Amsterdame zabehnúť. „Bolo z toho hneď 25 kilometrov, teda viac ako polmaratón. Len tak bez tréningu, bez prípravy," hovorí Ľubka, ktorá o pol roka neskôr zvládla za päť hodín a päť minút svoj prvý maratón. „A to som ešte mala zlomený prst na nohe," hovorí o svojich maratónskych začiatkoch.
V Antarktíde medzi ľadovcami
Ľubka behá maratóny už päť a pol roka. Tak skutočne iba rok. „Človek na to nemusí mať nijakú kondičku. Ja mám rada čokoládu a rada dlho spím, takže nie som športový typ. Je to len o tom, či človek chce," vraví. Najkrajší maratón si zabehala vraj v Berlíne, kde bežalo 50-tisíc ľudí.
Ľubka nebehá kvôli času, ale kvôli prírode, kde je zaujímavé prostredie. Behá tiež s fotoaparátom, aby vždy zachytila to najzaujímavejšie. V Antarktíde zažila tiež zvláštnosti. Výkyvy počasia od plus jeden do mínus trinásť stupňov. Nechýbali tam tučniaky, kradnúce vlajočky vytyčujúce trasu, či pohostinní čínski výskumníci, ktorí sa s bežcami chceli fotografovať. Na fotkách zachytila aj topiace sa ľadovce v dôsledku globálneho otepľovania, tulene ako antarktických predátorov, veľryby vráskavce v Rajskom zálive, vraky veľrybárskych lodí z čias, keď lov veľrýb bol ešte povolený. Videla tiché zátoky, aj búrlivé miesta, kde sa stretá Tichý a Atlantický ocán, kde leží najjužnejšie mesto sveta, a kde sa Argentína i Čille usilujú získať pre seba svetadiel, ktorý zatiaľ nikomu nepatrí a je skôr územím výskumníkov a vedcov.
Ľubka však absolvovala aj 60-kilometrový maratón v americkom Austine. „Behať tam maratónske a dlhšie trasy nie je žiadna slasť," rozpráva o svojom behu v americkom Houstone. „Vždy sa snažíme behať v prírodných terénoch. V Houstone je teplo nad 40 stupňov. Behalo sa v noci, začínalo sa o siedmej hodine večer, 60 kilometrov s lampami po kamenistom teréne, takže som to zvládla za desať a pol hodiny." Jej doterajší najrýchlejší maratón trval štyri hodiny a štyridsať minút. Pripustila však, že raz zvládne aj Záhorácky maratón zo Senice do Saštína a späť. Do Saština sa totiž pred troma rokmi presťahovali jej rodičia. Tú trasu by zvládla aj naslepo. „Tu už by som nemusela mať so sebou fotoaparát, lebo všetko poznám, celú cestu," tvrdí.
Žije v Amerike
Vyrástla v Senici, psychológiu vyštudovala v Bratislave a neskôr v holandskom Leidene. Pracovala na holandskom ministerstve financií, teraz pôsobí ako manažérka v spoločnosti Shell v Amerike, kde je jej manžel strategickým poradcom. „Každé štyri roky sa sťahujeme podľa toho, kam ho pošlú za prácou. Páčilo by sa nám raz zakotviť na Slovensku, možno v Bratislave. V Senici mám všetky kamarátky," hovorí. V práci pritom manažuje šiestich ľudí. „Jeden je z Brazílie, ďalší z Indie, z Holandska či z Nigérie. Pomáhame ľuďom, ktorí sa presťahovali do Houstonu z iných lokalít. Keďže sme tam už vyše roka, vieme pomôcť rodinám, nájsť školy pre ich deti, prekonať kultúrny šok, ktorý u niektorých nastáva. Pomáhame im zvládať problémy, aby sa tam cítili ako doma."
V Houstone žijú aj společensky. V klube Čechov a Slovákov raz do mesiaca premietajú české a slovenské filmy s anglickými titulkami a organizujú kultúrne večierky. Zo slovenských dovoleniek prináša Ľubka rada vždy čosi, čo im pripomína domov. Väčšinou všetci, ktorí sa narodia v Amerike a majú rodičov či starých rodičov Slovákov, hľadajú svoje slovenské korene a databázy o tom, ako sa tam dostali a ako prišli do New Yorku ako imigranti." Zo Slovenska preto prináša aj handrové bábiky a vyrezávané výrobky z dreva.
