ovenský futbalový zväz udelil striebornú medailu.
Kde ste robili svoje prvé futbalové kroky?
- S futbalom som začínal v rodnom Dojči, kde som hrával až do dorastu. Potom som odišiel na štúdia do Trnavy, kde som hrával za ligový dorast Spartaka až do nástupu na Základnú vojenskú službu.
Tú ste absolvovali kde?
- Narukoval som do Ostravy a tu som začal hrávať za RH Ostrava. Po dvoch mesiacoch na severe Moravy ma prevelili do poddôstojníckej školy do Brna. Tu som ostal až do konca vojenskej služby a hrával som za RH Brno. V jeho drese som si privodil aj zranenie menisku a problémy s týmto zranením išli so mnou počas celej kariéry.
Kam viedli vaše kroky po skončení ZVS?
- Vrátil som sa do Dojča, kde som hrával ešte pol roka. V roku 1957 som prestúpil do Senice, ktorá sa stala mojim klubom na zvyšok mojej celej aktívnej kariéry.
Svojho času ste boli vychýreným stopérom. Nemali ste ponuky z mužstiev vyšších súťaží?
- Veľa ich nebolo, no nejaké predsa len áno. Najlepšia prišla zo Spartaka Trnava, kde ma poznali už z môjho pôsobenia v doraste. Keďže však problémy s meniskom pretrvávali a operácie sa v tom čase príliš „nenosili", na ligu som si netrúfol. Navyše ma od operácie odradila skutočnosť, že hráč Trnavy Karol Kohúcik po takejto operácii musel s futbalom skončiť.
Ako ste sa dostali k trénovaniu?
- S aktívnym futbalom som skončil ako 34 - ročný v roku 1968. Ešte počas hráčskej kariéry som bol rozhodnutý pri futbale ostať a tak som si urobil trénersku dvojku. Túto licenciu som využíval keď som posledné roky mojej činnosti využíval ako hrajúci tréner. Neskôr som si trénerske vzdelanie rozšíril ja trénersku jednotku. Najpodstatnejšiu časť mojej trénerskej kariéry som strávil samozrejme v Senici, kde som z prvých 15 rokov v 1. SNFL odtrénoval jedenásť. Mimo Senicu som trénoval v rokoch 1981 až 1983 košické VSŽ, v sezóne 1991/92 Duslo Šaľa, 1992/93 Hodonín a v sezónach 1993 až 1995 Ratíškovice. Na Moravu som sa vrátil ešte v rokoch 2000 až 2002, kde sme v Hruškách dvakrát postúpili. Do Senice som sa definitívne vrátil v roku 2002, ale už k mládeži, s menšou epizódkou v Častkove, ktorý sa stal B - mužstvom Senice. V súčasnosti sa venujem najmladšej generácii senických futbalových nádejí - predprípravke.
Nemali ste ako tréner ambície na najvyššiu súťaž?
- V čase môjho pôsobenia v Košiciach tu boli tri silné mužstvá. Hoci peniaze VSŽ z oceliarskeho komplexu mali, VSS i Lokomotíva boli populárnejšie a tak oceliarov „vypoklonkovali" do 8 km vzdialenej Šace, kde sme hrávali svoje domáce zápasy. Mal som aj ponuky z ligových mužstiev Prešova a Žiliny. Veľmi som nad nimi premýšľal, no proti boli fakty, že som nikdy nebol ligovým hráčom a v tých časoch prichádzala silná generácia trénerov ako Adamec, Jarábek a ďalší úspešní ligoví hráči, čo bola silná konkurencia.
Na ktorých spoluhráčov a ktorých zverencov najradšej spomínate?
- Po príchode do Senice som prišiel do silného mužstva. Vynikajúci hráči tvorili aj veľmi dobrý kolektív, či už to boli Pali Mach, Jano Pláteník, Ivan Cvečka, Pišta Suchovský, Ludvo Hanák, Miro Pihorňa, Laci Kúdela, Jožko Hrebíček a mnohí ďalší. I keď sa vtedy nehrávala zvlášť vysoká súťaž, zápasy s Myjavou, Holíčom, Bánovcami, Piešťanmi, Merinou Trenčín, Pezinkom, Dunajskou Stredou, Sereďou či Galantou vždy prinášali dobrý futbal. Ďalšou partiou na ktorú rád spomínam bola tá z roku 1974, keď hráči okolo Milana Hricu, Štefana Pavlíčka, Ľuba Švirlocha a ďalších postúpili s trénerom Baďurom do divízia a do 1. SNFL. Vtedy nebol problém vidieť v Senici niekoľkotisícové návštevy. Pravidelné boli aj odchody senických odchovancov do najvyššej futbalovej súťaže, čo veľmi vylepšovalo imidž senického futbalu. V tých časoch to Jozef Šajanek, Rudolf Pavlík i Dušan Vrťo dotiahli do seniorského reprezentačného dresu a neskôr ich napodobnili Matej Krajčík a Michal Jonáš. Šajánek dokonca patril do širšieho výberu trénerov Ježka a Vengloša, ktorý v roku 1976 získal v Belehrade titul majstrov Európy. Mládežníckych reprezentantov však bolo omnoho, omnoho viac.
Ako spomínate na stretnutie s reprezentáciou Československa v roku 1962?
- To bol v Senici vtedy veľký sviatok. Otváral sa tu vtedy novučičký štadión a „pokrstiť" ho k nám prišla priamo z finále z majstrovstiev sveta v Chile reprezentácia Československa v kompletnej zostave. Nastúpila proti výberu okresu Senica, ktorého som bol kapitánom a v hľadisku bolo takmer desať tisíc ľudí z celého Záhoria, čo bol pre nás všetkých obrovský zážitok. Výsledok 7:0 pre nášho súpera nebol až tak podstatný. Ak po čase pozriem na spoločnú fotografiu, pochytí ma krásna nostalgia na tento zápas. Sedieť s finalistami majstrovstiev sveta za jedným stolom na spoločnej večeri v Smrdákoch, môcť sa s nimi porozprávať, to sa každému futbalistovi na krajskej úrovni nepodarí. To určite utkvelo v pamäti každému hráčovi tohto okresného výberu.
V Senici v 60 - tých rokoch bola silná obrana zložená z bratov Huttovcov. Podobná situácia sa opakovala aj o generáciu neskôr. Príde ešte raz takáto generácia?
- Ako chlapci z dediny sme sa inému športu nevenovali. Aj bratia Pali a Pišťa sa dostali do Senice a spolu sme vytvorili kompletnú obrannú formáciu. Neskôr Pali dostal ponuku z ligovej Trnavy, kde odohral niekoľko nádejných prípravných stretnutí, no silný zápal pľúc prekazil nielen jeho nádejnú futbalovú kariéru, ale musel skončiť aj s pedagogickou činnosťou. Synovia boli dobrí futbalisti. Jaro hrával v Spartaku Trnava, kde bol aj kapitánom, Frido mladší i Peter hrávali sľubne 1. SNFL v Senici. Neskôr veľmi dlho pôsobili aj v rakúskych mužstvách, kde si ich veľmi vážili. Hanbu mi rozhodne neurobili. Futbalu som dával veľmi veľa a trošku ma aj mrzí, že vlastným synom som sa vtedy nevenoval toľko, ako by som sa mal. Na ich úkor som však nechcel „ošidiť" iných futbalistov. Novej generácie Huttovcov - futbalistov, ja sa už nedožijem, pretože až k piatim vnučkám pribudol prvý vnuk Jakub, ktorý má tri roky, navyše mám už aj dve pravnučky.
