Oholili jej hlavu a na ruku vytetovali číslo. Helena Weinwurmová (84) prežila. Verí, že to bol osud.
Dnes žijete v Holíči, odkiaľ pochádzate pôvodne?
Som rodáčka z Bučian. Pochádzala som z chudobnej rodiny, v ktorej bolo veľa detí. Hoci boli dievčatá pekné, nemali šancu. Mama sa vydala za vdovca s tromi deťmi. Bolo nás osem. Otec pracoval a mama sa o nás starala. Bola veľmi dobrý človek.
Keď k nám prišla chudobnejšia žena a plakala, že nemá čo dať deťom, mama sa s ňou aj z toho mála podelila. Vždy sa však nájdu ľudia, ktorí sa nechajú strhnúť a sú navodení k tomu, že treba likvidovať židovský národ. V 40. roku sa situácia vyvinula tak, že v obci pôsobil jeden organista, ktorý bol veliteľom Hlinkovej gardy. Neuznávam, aby jeden nábožne založený človek dokázal ubližovať len preto, že vyznáva iné náboženstvo. Mali sme malý domček v Bučanoch a on nás z neho vyhostil.
Prišiel k vám s príkazom, že sa musíte vysťahovať?
Áno, presne tak. Pridelili nám dom, kde ešte nebola ani dlážka, len zem. Keďže moji bratia pracovali v Trnave, na Paulínskej ulici našli bývanie. Bývali sme tam od roku 1940 do roku 1942. Tam nás so staršou sestrou zatkli a zobrali nás, boli sme prvé. Za tri týždne za nami do Osvienčimu došla ďalšia sestra. O tri mesiace, a to som sa dozvedela až oveľa neskôr, vzali aj mojich rodičov s mladším bratom. Vtedy mal pätnásť rokov. Vzali ich do poľského Opole, kde bolo geto. Neskôr ich previezli do Osvienčimu.
Nútili vás pred odvezením do koncentračného tábora nosiť židovskú hviezdu?
Nosila som ju od roku 1939 až do roku 1942, kým ma zobrali.
Ako sa k vám správali ľudia?
Uťahovali sme sa medzi ľudí. Čo ja, bola som ešte mladá. To nebolo ako dnes, že 17-ročné deti sú už vyspelé. Do Osvienčimu som išla ako dieťa.
Tušili ste, čo vás čaká, že Nemci majú s vami svoje plány?
Pokiaľ sme sa nedostali do Osvienčimu, absolútne nič sme netušili. Nikto nevedel, čo sa deje. V marci 1942 prišli gardisti a zobrali ma so sestrou do bratislavskej Patrónky. Potom nás naložili do dobytčích vagónov. Boli tam malé okienka, kýbel na potrebu a kýbel vody. To bolo všetko. Dva dni a dve noci sme šli v dobytčích vagónoch. Už sme boli v Žiline a vôbec sme nevedeli, kam ideme.
Uvedomovali ste si situáciu, v ktorej sa nachádzate?
Stále sme čakali, čo bude ďalej. Nič sme si nemohli uvedomiť. Mysleli sme si, že nás berú na prácu. Aj sme pracovali, ale to si nik nevie predstaviť. Mladý sedemnásťročný človek príde do Osvienčimu, sedí na strožáku (matrac vypchatý slamou - pozn. red.) a pred nami boli sovietski zajatci. Celé sme boli blchami obsypané. No viete si to predstaviť? Viete si predstaviť prvé momenty mladého človeka, ktorý tam takto príde?
To sú strašné šoky. Najprv nás ostrihali dohola, čo bolo veľké šťastie, lebo pri tej hygiene sa to nedalo udržať. Aj na prirodzení. Hneď v prvom jedle, čo nám dali, bol bróm. Ostrihali nás dohola a vytetovali. Ja mám číslo 2146, to boli prvé transporty.
Deti, ktoré boli úzkostlivo vychovávané, to znášali oveľa ťažšie. Pochádzala som z dedinskej rodiny. Keď som mala desať rokov, musela som vedieť drhnúť dlážku, zamiesiť chlieb a mali sme plný dvor hydiny. Mama nás k všetkému viedla a vďaka tomu sme prácu i podmienky v koncentráku oveľa ľahšie znášali.
Mali ste možnosť byť so sestrou?
Až do oslobodenia sme boli spolu a veľmi sme si jedna druhej pomáhali. Zaopatriť toľko detí nebola pre mojich rodičov maličkosť. Mala som pätnásť rokov, keď som dostala svoj nový kabát. V tých časoch sme nosili všetko jeden po druhom. Otec pracoval sám, nebola to ľahká situácia. Rodičia sa starali o to, aby mali deti akú-takú školu. Najstaršia sestra vyštudovala obchodnú školu v Trnave v kláštore na Halenárskej ulici. Bola mimoriadne nadaná.
S rodičmi ju potom vzali do geta. V koncentračnom tábore mi zahynulo šesť bratov. Jeden po troch mesiacoch, druhý po ôsmich. Jeden, nevlastný, žil v Prahe a pracoval ako typograf. Keď Česi museli na Slovensko, presunul sa do Martina. Za slovenského štátu tlačil spolu s ďalšími protištátne letáky. Potom ich všetkých chytili a zatvorili do Ilavy. Neskôr aj jeho dovliekli do Osvienčimu. Jedna zo starších sestier pracovala v komore na oblečenie, ktoré rozdávala ľuďom, ktorých doviezli do Osvienčimu. Tam sa dozvedela, že brata privliekli tiež. Keď sme už po oslobodení boli späť v Trnave, jeden hudobník nám prišiel povedať, že zomrel tri týždne pred oslobodením.
Ako dopadla sestra?
V gete, kde bola sestra s rodičmi, mali peniaze - bločky. Mala esesmana, ktorý s ňou chodil do mesta. Raz jej povedal, keď si chceš zachrániť život, dovolím ti to, ale vymysli si, ako sa zachrániš, lebo zajtra celé Opole berú do Osvienčimu a splynujú ich. Boli tam moji rodičia, aj najmladší brat. Sestra preto vošla do jedného kanála. Išla išla, až počula ľudské hlasy. Vtedy vyšla von na jeden majer. Vydávala sa za rumunskú cigánku a ponúkla, že u nich bude pracovať za stravu a ubytovanie. Podarilo sa. Neskôr odišla do Izraela. Takto neuveriteľne sa zachránila. Neubránite sa, aké sú osudy ľudí.
Čo ste robili v tábore?
Zo začiatku sme boli v murovaných blokoch, až my sme vybudovali koncentračný tábor Aushwitz - Birkenau. Bola to veľmi ťažká práca. Po banských vozíkoch sme vozili drevo. Poliaci civilisti to dávali dokopy. V apríli, keď ešte padal sneh a mali sme zlého esesmana, museli sme kráčať v snehu bosé s topánkami na ramene.
Koľkokrát mrzlo, musela som ísť zmoknutá a mala som na sebe zamrznuté oblečenie. Je to až neuveriteľné, čo človek dokáže prežiť. Keby mi niekto povedal, že neverí, čo rozprávam, tak sa mu ani nedivím. Neskôr sme pracovali s jedným dievčaťom v miestnosti, kde bol veľký kotol. V ňom sme ohrievali vodu na sprchovanie. Boli sme zamorené všami a blchami, preto nás odvšivovali. V tej miestnosti sme aj spali a dýchali tam výpary koxu, z ktorých som neskôr aj vďaka podvýžive dostala tuberkulózu. Tam som pracovala asi rok, až do odchodu z Osvienčimu.
Čo vám pomáhalo prežiť?
Verím v osud. Niekoľkokrát som tam bola na pokraji smrti. Keď poviem, koľko selekcií som prežila a aká som bola chorá, prekonala som tam škvrnitý týfus. Sestra ma v náručí dávala na počítanie na apelplatz, aby som tam nechýbala. Inak by som musela ísť na revír, kde mi hrozilo, že by som sa dostala do plynu. Takto som to vo vysokých horúčkach pri troške čaju a bez jedla prekonala. Tri týždne som bola v takom stave.
Raz nás so sestrou odpočítali a čakali sme na transport do plynu. Prišiel však rozkaz, že nákladné autá potrebujú na vojenský účel. Transport tak odložili a my sme práceschopnosť preukázali tým, že sme preskočili jarok a život bežal ďalej. Tých selekcií som prežila viac. Pamätám si Josefa Mengeleho (najvyšší doktor hlavného tábora v Birkenau), ktorý robil selekcie. Verím na osud, bolo mi to súdené.
