la.
HOLÍČ. Do Osvienčimu ju vzali ako sedemnásťročnú. Tam jej oholili hlavu a na ruku vytetovali číslo. „Niekoľkokrát som stála na pokraji smrti," hovorí. Rodáčka z Bučian verí, že to bol osud. „Pokiaľ sme sa nedostali do Osvienčimu, absolútne nič sme netušili. Nikto nevedel, čo sa deje," spomína si. Dva dni a dve noci cestovali v dobytčích vagónoch s jedným vedrom vody.
„Keď sme prišli, boli sme celé blchami obsypané. Viete si predstaviť prvé momenty mladého človeka, ktorý tam takto príde? To sú strašné šoky," hovorí. Deti, ktoré boli úzkostlivo vychovávané, to znášali oveľa ťažšie. „Pochádzala som z dedinskej rodiny. Keď som mala desať rokov, musela som pracovať. Mama nás k všetkému viedla a vďaka tomu sme prácu i podmienky v koncentráku oveľa ľahšie znášali." Ťažké podmienky v koncentračnom tábore aj napriek zlému zdraviu napokon prežila. Viac si prečítate v rozhovore už v pondelkovom čísle MY Týždenníka pre Záhorie.
