.
Práca záchranára je náročná. Čím musia ľudia disponovať, aby ju vôbec mohli vykonávať?
Je to práca, ktorá je fyzicky i psychicky náročná. V našich kruhoch je každému jasné, že ľudí, ktorí by ju chceli robiť, nie je veľa. Naopak, najmä lekárov je stále nedostatok, pretože by mali spĺňať kvalifikačné predpoklady a špecializáciu v danom obore. Moji záchranári si vzdelanie neustále dopĺňajú. Viacerí ho dosiahli vyššie, ako sa vyžaduje. Navyše, je to práca dosť neatraktívna. Človeka musí baviť. Nedá sa to robiť len tak. Okrem toho sa vyžaduje aj výrazná fyzická zdatnosť.
Prečo?
Veľa pacientov napríklad žije v panelákoch na vyšších poschodiach, kde nie je výťah. Ak je v bezvedomí a má nedajbože vyššiu váhu, dá to zabrať, kým znesieme dolu. Napokon, úrazy i náhle príhody poškodenia zdravia sa stávajú aj vo výškach na stavbe, v priepasti, v rôznych iných ťažšie dostupných terénoch, kam treba prísť k pacientovi.
Riešite neraz vážne a akútne situácie, kedy je pacient alebo jeho príbuzní v strese. Zrejme si to vyžaduje aj osobitný prístup.
Určite. Je veľký rozdiel v tom, keď zdravotnícky personál pracuje v jednom prostredí. Dlhé roky som pracovala na oddelení ARO. Odlišné je to v tom, že tu zakaždým pracujete v inom prostredí a v rôznych situáciách. Neustále sa na vás pozerajú príbuzní alebo svedkovia, ktorí sa stali svedkami nešťastia a sú veľmi citliví voči tomu, čo robíte. Je to pre nich veľký stres. V akútnej situácii sa im neraz zdá, že všetko trvá dlho. Treba vedieť, ako veci povedať. Nemusíte to myslieť zle, ale mnohí si to vysvetlia po svojom. Vyžaduje si to veľkú snahu a profesionalitu. Veľakrát to však nie je jednoduché. Snažíme sa pre pacienta robiť maximum a príbuzným vysvetliť, čo s ním ideme robiť a aké máme možnosti.
Dá sa však povedať, či si za väčšinu nešťastí môžu ľudia sami alebo ide skôr o náhle prípady, ktoré nebolo možné dopredu predvídať?
Skutočných indikovaných prípadov, ktoré vznikajú náhle a nečakane, je možno tretina. Väčšine, kedy pacient nedodržiaval liečebný režim alebo mohol mať lepšiu životosprávu, by sa dalo predísť. Mnohí často z vlastnej pohodlnosti nejdú včas k lekárovi. K tomu spadá aj požitie alkoholu, iných omamných látok alebo neužívanie predpísaných liekov. Takých, ktorí za svoj stav nemôžu a skutočne nečakane im príde nevoľnosť, je určite menej.
A čo pacienti? Ako väčšinou reagujú?
Pacienti sú rôzni. Veľa výjazdov máme k ľuďom pod vplyvom alkoholu alebo iných omamných látok. Tí najčastejšie padajú, zrania sa, ohrozujú okolie alebo dostanú epileptický záchvat. Opití pacienti sú neraz aj agresívni a vulgárni. Napriek tomu sa k nim snažíme byť slušní. Keď k takému pacientovi prídeme, musíme ho vyšetriť a zistiť, či nemá ohrozené vitálne funkcie.
Spolupracujú s vami vôbec?
Je to ťažké. Určite by bolo dobré, keby to tak bolo. Neraz sa to ťažko posudzuje. Človek, ktorý javí známky opitosti a správa sa vulgárne, ešte nemusí byť opitý. Môže mať nádor na mozgu alebo psychickú poruchu. Alkohol je však z pacienta väčšinou cítiť. Prípadne nám to povie rodina alebo sa sám prizná. Zdravotníci by však pred nimi mali mať rešpekt. Veľakrát podnapitý pacient povie, že nás nevolal, nepotrebuje nás a odmieta ošetrenie. V takom prípade sa nedá veľa urobiť. To, že pacient nemá tržnú ranu na hlave, však ešte vôbec neznamená, že neutrpel zranenie hlavy. Ak spadol pod vplyvom alkoholu na cestu, mohol sa udrieť tak, že utrpel vnútrolebečné poranenia a môže to mať vážne následky pre pacienta. Často pritom ide o pacientov, ktorí nemajú žiadne rodinné zázemie a žijú asociálnym spôsobom života. Je to veľký celospoločenský problém.
Cítite deficit, že v Senici nie je nemocnica?
Áno, v tom, že pacienta prevážame do väčšej vzdialenosti ako sa prevážajú pacienti v iných mestách, kde nemocnicu majú. Najbližšia nemocnica je v Skalici a na Myjave. Obe sú síce rôznym smerom, ale sú vzdialené dvadsaťpäť kilometrov od Senice. Sú situácie, keď máme výjazd oveľa ďalej. Určite je jednoduchšie, keď ste s pacientom v nemocnici do desať minút, ako keď ho máte v sanitke päťdesiat minút. Je to veľký rozdiel.
Vedia podľa vás ľudia posúdiť, ktoré prípady sú vážne a ktoré naopak nie?
Často nevedia. Ľudia sa boja. Niekedy zbytočne dlho čakajú, až sa ich stav vyhrotí a podcenia situáciu. Sú však aj prípady, a tých je dosť, že volajú aj vtedy, keď netreba. Ak niekto zavolá na tiesňovú linku, operátor už musí niekoho poslať. To, že prídeme na miesto a zistíme, že ide o banálny problém, sa bohužiaľ riešiť nedá. Pravdou je, že za rýchlu lekársku pomoc pacient nepripláca, hoci bola zneužitá alebo je človek len pod vplyvom alkoholu. Aj preto si ľudia dovolia volať k banálnym prípadom, ktoré nie sú život ohrozujúce.
Kedy by záchranku volať nemali?
Keď sa človek necíti dobre, pretože má vyšší krvný tlak. Ak má doma lieky a tlakomer, mal by si ho odmerať, prípadne si lieky vziať a poradiť sa so svojim lekárom. Ak je to poobede, mal by sa pokúsiť dostať na pohotovosť. Rýchla lekárska pomoc slúži pre vážne a akútne prípady, ako je ohrozenie života. Samozrejme, je ťažké dať rovnú čiaru medzi to, čo je a čo nie je ohrozením života. Niekoho tlačí v krku a ani ho nenapadne, že je to príznak inkfartu. Berieme do úvahy, že ľudia nie sú zdravotníci a nevedia objektívne posúdiť vážnosť stavu. Treba si však veľmi dobre rozmyslieť, kedy záchranku volať. Už len z toho dôvodu, že keď pôjdeme k banálnemu prípadu, ako je vysoký krvný tlak, o dvadsať kilometrov ďalej môže čakať pacient s inkfartom. Ten chudák musí čakať a možno ani nepočká, kým príde ďalšia záchranka zo Skalice alebo z iného miesta. Nebyť banálneho stavu, už dávno sme mohli byť pri niekom, kto to skutočne potrebuje.
Ako na vás pôsobia niektoré prípady? Určite si niektoré pamätáte dodnes. Najmä, ak sa podarilo zachrániť ľudský život.
Je to veľká motivácia. Už keď som robila na ARO, bola to úžasná škola života. Som presvedčená, že každý absolvent lekárskej fakulty by mal prejsť aspoň rok týmto oddelením. Človek sa naučí, ako sa postaviť k veľmi ťažkým stavom a dostane sa do priameho styku aj s tým najhorším - odchodom pacienta. Neskôr nie je tak zaskočený, ako keď sa s takou vážnou situáciou stretol prvýkrát. Stresových situácií, keď ste dlho dávali nádej a pacient odišiel, bolo viac. Zažila som však aj niekoľko situácií, keď bol človek v klinickej smrti a podarilo sa ho oživiť. Prípady, kedy mal človek zástavu a oživili sme ho, si pamätám. Tie človeka strašne motivujú a má z nich radosť. Nie všetci si vážnosť situácie uvedomujú. Ale keď sa to pacient dozvie, niekedy prejaví svoju vďačnosť. Berieme to však ako našu prácu.
Čo zohráva pri záchrane života dôležitú úlohu?
Čas. Záchrana nezávisí len od nás, ale aj ďalších faktorov. Keď dôjde k zástave srdca, vždy rozhoduje, za aký čas sa k pacientovi dostaneme. Väčšia šanca na obnovenie činnosti srdca je vtedy, keď sme tam čím skôr. Čím neskôr k pacientovi prídeme, tým dlhšie bol v mozgovej smrti. Tým dlhšie stál jeho obeh a tým dlhšie bol neokysličený jeho mozog. Čím neskôr prídeme, tým je menšia pravdepodobnosť, že nám to srdiečko naskočí. A keď aj naskočí v akomkoľvek úsilí a šťastí, čím dlhšie to od nášho príchodu trvalo, tým je to riziko postihnutia vyššie. Síce mu bude fungovať ďalších desať rokov, ale mentálne na tom môže byť veľmi zle. Možno bude na lôžku a bude ho potrebovať starostlivosť rodiny. Úplne sa zmení kvalita života pacienta i jeho príbuzných. Vždy poteší, keď sa nám človeka podarí oživiť. Nikdy však neviete, aký bude mať život neskôr.
Spolupracujete aj so psychológmi?
Pre pacientov sme zatiaľ psychológmi my sami. Za tie roky viem, že pre pacienta je veľmi dôležité, ako sa k nemu správate. Dokonca som presvedčená o tom, že ani liek pre pacienta neznamená tak veľa, ak k nemu nie ste milá, ústretová a slušná. Často ide o situácie, ktoré sú nečakané a náhle. Ľudia sa boja, preto sa snažíme nielen s pacientmi, ale aj s ich blízkymi hovoriť opatrne a tým najvhodnejším spôsobom ich informujeme o zdravotnom stave. Často sa tiež zúčastňujeme rôznych kongresov v rámci urgentnej medicíny a neraz sa stretávame s témou hromadných nešťastí. Či už to bola Hriňová alebo Polomka, ide o situácie, ktoré neraz zaskočia aj profesionálov. Zaujíma nás to už len z toho dôvodu, že neďaleko je Biela Hora, pri Kútoch zasa diaľnica. Nie je vylúčené, že v budúcnosti s nimi nadviažeme spoluprácu. Predovšetkým kvôli prípadným obetiam a príbuzným.
Neuvažovali ste nikdy nad tým, že by ste svoju prácu vymenili?
Svoju prácu vnímam ako poslanie. Vyžaduje si celého človeka, ktorý musí ísť s dobou a trendmi. Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. Samozrejme, ak mi to môj zdravotný stav dovolí.
