04.30 Kúpeľňa bola obsadená, meter štvorcový predsiene zaprataný až po strop, ktorý sadista vlastne vymyslel sťahovanie? Niekto by mal uzákoniť, že každému človeku bude pri narodení pridelený istý presne vymedzený životný priestor, kam sa po dovŕšení plnoletosti utiahne a už tam zostane. Nech si s tým poradí, ako vie. Aspoň si rozmyslí, akú veľkú rodinu si vybuduje. Nabehneme na čínsky systém jednodetnej rodiny a bude po problémoch. Nech sa sťahujú v Amerike, tam na to majú firmy. U nás sa stále len rozpráva o nezamestnanosti, novodobom more, ale skúste vycapiť inzerát, že hľadáte chlapov na jednorazovú pomoc pri sťahovaní. Bude nepovšimnutý visieť od Veľkej noci do Vianoc. Eurá sú eurá, ale za takú robotu...? 04.50 Martin konečne uvoľnil kúpeľňu. Pretože je v nej aj záchod, nie je kam sa aspoň chvíľu ponáhľať. Dnes je deň D nášho sťahovania sa z jedna plus jedna do tri plus jedna v osobnom vlastníctve. Ak nás nepochová presun, dorazí nás hypotéka, ale kam podieť dve dospievajúce deti, manžela a vlastnú maličkosť (nerátajúc mačku, terárium s leguánom a zlatú rybku) na ploche 35 štvorcových metrov? „Čo postávaš?“ zasyčal na mňa Martin znechutený skorým vstávaním. „O chvíľu sú tu chlapi s autom!“ Nechala som si pre seba názor, že do ich príchodu sa stihneme v pohode naraňajkovať, nadesiatovať aj naobedovať a s večerou to ešte môže zostať nerozhodné. Martinových kolegov – učiteľov dobre poznám. Jeden je chronický platničkár, druhý astmatik a tretí nevypije len to, čo sa mu pred očami vyparí. Ešteže sú ochotní pracovať zadarmo. 05.58 Zobudili sa deti a dožadovali sa kakaa, pudingu, bagety s maslom a sardiniek. Ešteže sú dve a môžu sa o to rozdeliť. Objednávku rozšírili o čaj so sirupom. Fakt, že chladnička je odstavená a prázdna a teda nemáme maslo, mlieko a dokonca ani puding, považovali za sabotáž. Moju osobnú. Martin sa pokúsil dovolať svojim pomocníkom. Od platničkára dostal kvílivú odpoveď, že ešte sedí vo vani, aby sa mu „tie potvory trochu usadili“, ale o desať minút vyrazí k nám. Ďalší dvaja neboli na príjme a podľa všetkého ani na svete. Napadlo mi (a Boh mi je svedkom, že nie prvý raz), že budík sme si mohli pokojne nastaviť na pol jedenástu dopoludnia, vybehnúť na ľahký obed do dobrej reštaurácie, poprechádzať sa po jarnom parku a niekedy v podvečer by sme sa azda mali šancu stretnúť nad troskami svojho krásneho bývalého domova, v ktorom sme šťastní prežili dvanásť rokov. 07.05 Platničkár Fero síce dorazil, ale o ostatných pomocníkoch a aute zatiaľ nič netušil. Martin z tašky s potravinami vyčaroval pivo a obaja si hneď dožičili, aby ich neboleli platničky. Doteraz som nevedela, že bolesť chrbta je nákazlivá, ale pri pomyslení na zatiaľ neprítomných pomocníkov a naše deti som mierne znervóznela. „Nerob tu dusno!“ poučil ma Martin. „Vilo a Paľo tu budú raz – dva, zatiaľ môžeš nakázať deckám, aby nosili dolu ľahšie veci.“ „Len aby ich o sedem – osem hodín nenosili naspäť, ak sa v tvojom geniálnom pláne vyskytne nejaká celkom drobná nepredvídateľná chybička, napríklad, že na nás obaja zabudli a okrem toho niekto v noci ukradol nákladiak!“ uľavila som si. Tí dvaja len poznamenali niečo o panikárení žien. 08.15 Heuréka, auto sa objavilo! V noci ho nikto neukradol z jednoduchého dôvodu – ani bezdomovec by si ho nevybral ako náhradné ubytovanie. Toľká hrdza by ho pochovala. Astmatik Vilo a fajnšmeker Paľo sa usalašili na kuchynskej linke, jedinom nevypratanom kúsku nábytku v byte, načali ďalšie pivá a komentovali bytovú krízu. Martina a Ľuboš, naši legitímni potomkovia, zatiaľ terigali dolu schodami škatule s počítačom a elektronikou. Martin sa podujal nakladať, ale upozornila som ho, že ako prvé by mali na rad prísť postele a skrine, sú predsa len menej zraniteľné. 09.20 Omyl. Aj skriňa je zraniteľná, najmä ak spadne z piatich schodov. Ferova platnička nevydržala. Hoci to nie je veľmi veselé, takmer nevydržal ani môj močový mechúr. Nerada sa bavím na ľudskom nešťastí, ale nadávky, ktoré ten nešťastník zo seba sypal pod schodami, by zahanbili aj Cudzineckú légiu. Asi ani tam neochraňujú taký slovný poklad, aký driemal v nenápadnom učiteľovi prírodopisu. Ak to počuli deti, v škole im náramne stúpne autorita. „Prosím ťa, prečo tu nemáte výťah ako v normálnych domoch?“ osopil sa na mňa Vilo v neblahej predtuche, že podiel práce za postihnutého kolegu ostane jemu. Odvetila som, že za dielo architekta nemôžem a kedysi sa do trojposchodových domov výťahy nemontovali. Ostatne, trojdielnu skriňu by do výťahu beztak nikto nenapchal. 10.20 Podarilo sa nám vyraziť. Kolegovia v kabíne, my s deckami na korbe. Čakalo nás ťažkých pätnásť kilometrov a ak sa tam tento tridsaťročný zázrak techniky nejakým spôsobom presunie, mali by to zverejniť v Guinessovej knihe rekordov. „Viete, čo je najrýchlejšie auto na Slovensku?“ zavtipkoval Martin. Decká sa chytili a tipovali Porsche, Lamborghini, BMW... „Ale čerta starého. Avia. Je predsa na čele každej kolóny,“ dorazil to Martin. To sedelo. Za nami už muselo nadávať minimálne dvadsať vodičov. „Tati, keď už tam budeme bývať, mohli by sme mať aj psa?“ začala so svojím evergreenom Martina. „Veď ste povedali, že je tam balkón, tam by mohol bývať...“„Jasné!“ vypenila som „Pes na balkóne! V noci bude štekať a zavýjať na všetko, čo sa pohne a susedia nás zabijú. Nestačí, že máte Micu?“ „Micu nemôžeme vodiť na cvičisko!“ nadul sa Ľuboš, o ktorom som si myslela, že to má na rozdiel od svojej sestry a otca ako – tak v hlave v poriadku. Rodinná záťaž je asi fakt reálna. 11.15 Keď sme kupovali byt na sídlisku v susednom meste, neboli sme síce ktovieako nadšení okolím, ale celkom sa nám páčilo, že škola, obchody, kino a zdravotné stredisko sú pekne pokope a blízko, takže výprava po mlieko a rožky nebude trvať dvadsať minút tam a dvadsať naspäť a decká do školy nebudú musieť pochodovať ako pred sto rokmi niekoľko kilometrov. Keď v našom mestečku zrušili verejnú dopravu a jediné sídlisko vzdialené takmer tri kilometre od centra ponechali svojmu osudu, utešovali sme sa, že budeme mať zdravý pohyb a uchováme si zdravie. Po štyroch mesiacoch sme všetci trpeli na zápal močovodov, kĺbov a chronickú nádchu, deti preležali polovicu času v posteli s prechladnutím všetkých druhov a kňučali, prečo všetci spolužiaci majú motorizovaných rodičov, len ony nie. Neviem, ako sa dá desať a jedenásťročnému decku vysvetliť, že ak rodičia z učiteľských platov sporia na relatívne dôstojné bývanie, neostáva ani na poriadny bicykel, nie ešte na auto. 11.30 Chybička krásy sa vyskytla, keď sme začali z Avie, ktorá zázrakom nevysypala nás aj s nábytkom na cestu I. triedy, vynášať zariadenie. Ukázalo sa totiž, že výťahy v našom vežiaku nefungujú. Na jednom bola zájdená a ošklbaná ceduľka „Pravidelná údržba – ďakujeme za trpezlivosť“, druhý jednoducho ignoroval akékoľvek privolanie. Trpezlivosť sme síce mali, ale v tomto prípade nám bola figu platná. Martin s Paľom si naložili najväčšiu skriňu, ktorá pádom na schodoch značne utrpela, a s nadávaním sa vybrali zdolávať sedem poschodí. Práceneschopný Fero vzal prepravku s Micou (aj tá nadávala, ale aspoň vo svojom jazyku, takže ma nestrápňovala pred budúcimi susedmi ako manžel) a bez slova sa pobral hore. Bolo mi jasné, že dolu sa už unúvať nebude, iba ak výťahom alebo oknom. Ešte šťastie, že jednoizbový byt nedisponuje priestormi pre ktovieaké množstvo nábytku, takže skriňou, posteľami, písacím stolom, stoličkami, jedálenským pultom a kobercom sa náš hnuteľný majetok končil. Šatstvo a knihy vo vreciach a škatuliach, počítač, televízor, chladničku a práčku sme trepali hore už takmer veselí. Keď decká odbehli pre terárium a akvárium, výťah cvakol a začal fungovať. Uľavila som si nadávkou z Ferovho repertoára. Z náprotivných dverí sa vynoril dlhý nos postaršej občianky typu frontová bojovníčka. „Vy ste tu noví miesto Skalských?“ premerala si ma. „No, dve deti, tak to zbohom, pokoj!“ dodala ešte na privítanie a zaplesla dvere. Po pol minúte ich opäť pootvorila. „Pani, ten výťah stáva na jedenástom. Nepriliehajú dvere. Keď sa chcete odviezť, musíte tam ísť a privrieť ich.“ Dokonalé. Kým vyleziem z prízemia na jedenáste, môžem už pokojne ostať na siedmom... 13.00 Pokúsila som sa vydolovať pár tanierov, hrniec, chlieb a poháre so včera uvareným gulášom, aby sa všetci zúčastnení mohli najesť. Taniere a hrniec aj chlieb sa našli, guláš zmizol. „Ty si myslela ten hnedý grc, čo stál na linke?“ začudovala sa Martina, keď som začala s výsluchom, kto poháre videl naposledy. „Tak prepáč, dali sme to ráno s Ľubom vonku na rozlúčku mačkám. Mysleli sme si, že to je na vyhodenie ako keď ti minule ostala v chladničke ryba od Vianoc.“ „No zbohom! Tak jedzte suchý chlieb, kým sa ako – tak nevyložíme a niekto nezájde do obchodu aspoň po maslo a šunku!“ vzdychla som. „Prosím ťa, ty sa narečníš! Nahádžeme to tu nejako nanečisto, zavrieme krám a poobzeráme sa po nejakej reštaurácii. Niekde v okolí je určite aspoň pizzéria,“ mávol rukou Martin. Podozrievala som ho, že sa s deckami na likvidácii gulášu vopred dohodol – všetci traja totiž milujú pizzu a Martin naviac od čias základnej vojenskej služby guláš ignoruje. 14.05 Pizza sa nekonala. Jediná reštaurácia v širokom okolí podáva počas obeda len závodné stravovanie pre pracovníkov akejsi dielne a obchodov v okolí, ktorí majú záujem. Zľutovali sa nad našou biedou a priniesli nám mäso v kôprovej omáčke a knedle, nad čím deti ohrnuli nos a otravovali, že v samoobsluhe vedľa budú mať určite sendviče, radšej si dajú tie. „Sťahovanie je týranie detí,“ rozcítil sa Martin. „Nadreli sa, a ani sa nenajedli...“ „Nech si idú pýtať naspäť ten guláš od túlavých mačiek!“ zajačala som. Ľutovať niekoho, kto má čerstvý obed pred sebou, a z rozcapenosti ho neje, nemám vo zvyku. Najmä ak ma ešte čaká práca do neskorej noci. 15.00 Auto s pomocníkmi našťastie zmizlo za obzorom okolostojacich panelákov, takže sme sa mohli vrhnúť na dočasnú organizáciu bytu. Poschodovú posteľ Martin rozobral a decká získali samostatné lôžka, naše letisko a skriňu zložil v spálni a vzápätí zistil, že do obývačky môže dať len písací stôl s počítačom a televízor. Pridala som stoličky, aby sme mohli pozerať televízor z nich a nie z koberca ako Arabi, ale zase nám prevyšoval kuchynský pult. Rozhodla som, že budeme buď jedávať „na stojáka“ ako v bufete piatej cenovej skupiny, alebo nosiť stoličky z obývačky. Traja členovia mojej rodiny z vrodenej lenivosti hlasovali za prvý variant. „Veď to bude len dočasne,“ mienil Martin. Vybavil sa mi starý vtip, že jednotkou dočasnosti je jeden furt, ale čo už? Asi najspokojnejším človekom bola Mica. Pokrstila svoju novú toaletu v predsieni, prepátrala všetky priestory bytu, na okne ulovila dve muchy a uložila sa na koberci pred televízorom. 19.00 Pretože predchádzajúci majiteľ dal odpojiť káblovku a nám nič nepovedal, namiesto televízie sme sa večer mohli pozerať len na Micine kúsky, keď sa dobýjala do terária s leguánom. Decká bez obvyklých rečí zmizli v kúpeľni a hneď na to vo svojom súkromí, my dvaja sme odkväcli v spálni ako mŕtvoly. „Vieš, že sa hovorí, že lepšie je dvakrát vyhorieť, ako sa raz sťahovať?“ spýtal sa Martin ospanlivo. „To verím,“ zívla som. „A tak mi napadlo, že každý, kto plánuje sťahovanie, by mal dopredu volať hasičov. Len tak, pre istotu... keby si to náhodou chcel uľahčiť.“ANNAROTTOVÁ
