Malá obec Borová je vzdialená od Trnavy len niekoľko kilometrov. Miestni ľudia už dobre poznajú rodičov, ktorí sem prichádzajú z celého západného Slovenska. Spája ich spoločný cieľ. Pre svoje dospievajúce autistické deti budujú miesto, ktoré sa raz stane ich domovom. Spoločenské postavenie tu nehrá žiadnu rolu „Keď sme pozemok pred štyrmi rokmi kúpili, bol celý zarastený, cez kroviny, kríky a burinu sme sa museli doslova presekávať mačetami,“ spomína Sylvia Záhorová, predsedníčka trnavskej pobočky Spoločnosti na pomoc osobám s autizmom. Za rodičmi dnes vidieť kus práce. Cez polhektárový pozemok vedie až k drevenému altánku zelený trávnik, na ktorom deti hrávajú futbal. Poniže stojí záhradná chatka a pod ňou drevené posedenie. Spoločenské postavenie rodičov nehrá na tomto mieste žiadnu úlohu. Ak by títo ľudia nemali svoje deti, možno by sa nikdy ani nestretli. Dnes sú však tu, v Borovej, a postupne kráčajú za jasným cieľom. „Zhodli sme sa, že pre naše deti bude najlepšie, ak pôjdu spoločnou cestou aj v dospelosti. Chceme pre ne vytvoriť miesto, kde by sa cítili bezpečne a kde by viedli zmysluplný život,“ pokračuje Syliva Záhorová. Žijú v každodennomchaose Pre ľudí s autizmom znamená voľný čas chaos. Sami si ho nedokážu zorganizovať. Na mieste, zvanom Ôsmy svetadiel, im ho vypĺňajú mnohé aktivity. „Pomáhajú nám dobrovoľníci z klubu Butterfly, ktorí k nám chodia s koníkom. Jednou z aktivít je aj canisterapia, ktorá využíva pozitívne pôsobenie psa na zdravie človeka,“ hovorí Sylvia Záhorová. Keď rodičia pracujú, o deti sa starajú dobrovoľní pedagógovia. „Ak by naše deti nemali tieto aktivity, najskôr by mrvili v rukách papier, trhali časopisy alebo naťahovali šnúrky. Práve tomu sa chceme vyvarovať.“ Autistka Soňa je ako živé striebro Usmievavý chlapec Robko má štrnásť rokov. Na ostatné deti si zvykol veľmi rýchlo, rozpráva pekne a zrozumiteľne. Napriek tomu potrebuje dvadsaťštyri hodinovú starostlivosť. Jeho mama Jana vychováva Robka celkom sama. „Vybavovačky musím postíhať dopoludnia, kým je Robko v škole. Môj čas je vždy presne zorganizovaný, inak by sme nemohli fungovať,“ hovorí mamička, ktorá sa musí vyrovnávať s finančnými problémami. Mnohí jej radia, aby si našla prácu. „Nie je to také ľahké, ako si ľudia myslia. Môj syn má problém s priestorovou orientáciou, musím ho usmerňovať v každom smere. Sám by sa nedokázal ani obliecť.“ Šestnásťročné dievča, Soňa z Trnavy, je živé striebro. Jej pozornosti nič neunikne. Všetky deti dokáže bleskovo zapojiť do hry alebo ich rozosmiať. „Chodím sem s mojimi kamarátmi. Najviac sa mi páči, že som vonku, kde sa hráme, zabávame a smejeme. Adam, Filip a ja sme tím. A keď budem veľká, chcem sa stať herečkou,“ hovorí nadšene a ukazuje pri tom na svoj zošit, kde si vpísala všetky svoje obľúbené filmy. Jej mama si dnes spomína na najťažšie chvíle, ktoré spolu prekonali. „Nebolo ľahké vysvetliť okoliu, že Sonička nie je nevychované dieťa, že kričí a hryzie si ruku z nejakého dôvodu, a nie z trucu.“ Pre deti by bolo podľa nej centrum veľmi užitočné. „Ich čas by tu bol plne zorganizovaný. V chránených dielňach by mali svoje zamestnanie, starali by sa o zvieratá a aj voľný čas by trávili spoločne,“ hovorí. Na to, aby rodičia centrum dokončili však potrebujú nemalé finančné prostriedky. Starý schátralý dom chcú prestavať na zariadenie rodinného typu pre dospelých autistov, ktoré by slúžilo pre denný a časom aj na stály pobyt. „Na prestavbu by sme potrebovali približne pätnásť miliónov korún. Čakáme na výzvu z ministerstva, no stále neprichádza,“ hovorí Syliva Záhorová. Občianske združenie dnes buduje centrum hlavne vďaka dvom percentám z dane. Čas tu plynie celkom inak V Borovej plynie čas celkom inak. Autisti, ktorí sú uzavretí a stratení vo svojom vnútornom svete, sa tu cítia bezpečne. Srdce na pravom mieste majú aj ich rodičia. Veria, že spoločnými silami raz svojim deťom zabezpečia dôstojný a zmysluplný život. DARINAKVETANOVÁ
