S remeslom taxikára začal Milan Orth pred jedenástimi rokmi. V meste Senica patril medzi prvých taxikárov. Pôvodne začínal ako vodič v nákladnej automobilovej doprave. Dnes ho práca za volantom živí už vyše dvadsať rokov. Prvé kroky v brandži Postupne za volantom nákladného auta nenachádzal uspokojenie a chcel nájsť niečo nové. „O práci taxikára som sa dozvedel z inzerátu,“ hovorí. Po úspešnom konkurze sa začala jeho cesta v novej brandži. „Bola to malá firma so sídlom na čerpacej stanici v Senici. Prvé auto, ktoré som mal, bola Tatra 613. Nedostal som ani vysielačku, mobilné telefóny sa ešte len dostávali do popredia. Každý deň som vysedával doma pri telefóne a čakal kým niekto zavolá,“ spomína na svoje začiatky. Nakoniec po krátkom čase z firmy odišiel. „Zostať tam nemalo žiadnu perspektívu, najmä kvôli predraženým cenám, čo odrádzalo ľudí cestovať,“ pokračuje. Nepríjemnosti so zamestnancami Rozhodol sa pracovať pre seba a spravil si živnosť. Po rokoch sa postupne dostavili úspechy. Celkovo mal okolo dvadsať šoférov. „Veľa bolo takých, ktorí ma začali okrádať alebo mi porozbíjali autá. Boli aj takí, čo sa do tohto kolotoča dostali, odišli odo mňa a začali mi robiť konkurenciu.“ Nepríjemnosti ho neobchádzali ani na cestách. Pravidelne niekto do neho narazil. Popri tejto práci sa snažil privyrobiť si ako vodič autobusu v prepravných spoločnostiach. „Najviac práce pre taxikára je najmä cez víkendy, sú to väčšinou len krátke trasy, kde človek veľa nezarobí. Preto sa snažím privyrobiť si aj popri tejto práci,“ povedal. Vsúčastnosti táto práca ťažko uživí človeka Dnes Milana Ortha táto práca nedokáže dostatočne uživiť. Spôsobené je to aj veľkým počtom taxikárskych firiem v malom meste, ako aj súčasnou hospodárskom krízou. Nepriaznivo na tržby taxikárov pôsobí aj nová mena. „Ľudia v korunách neváhali dať sprepitné pri každej jazde. Dnes si dôkladne prepočítavajú výdavok a čakajú na vydanie do centa,“ porovnáva rozdiel v súčasnej dobe. Cesta do Milánamuzárobok nepriniesla Na svoju najdlhšiu cestu v povolaní taxikára si pamätá veľmi dobre. „Bolo to v mojich začiatkoch, kedy som dostal ponuku zaviesť jedného zákazníka do Milána. So záujemcami som sa dohodol, že mi polovicu zaplatia vopred a polovicu keď sa vrátim. V tých časoch mala každá krajina svoju vlastnú menu a hranicu, čo bolo veľmi zdĺhavé na cestovanie. Po príchode do Milána mi dal cestujúci peniaze, čo mi stačilo presne len na cestu späť. Po návrate domov som zvyšok sumy neuvidel. Nakoniec peniaze, ktoré som dostal, mi pokryli náklady len na cestu “ spomína na svoj zahraničný zážitok. Nebezpečenstvo hrozí pri každomcestujúcom Práca taxikára vie byť aj nebezpečným povolaním. To, na čo sme zvyknutí pri pozeraní amerických filmov, kde taxikárov oddeľuje od cestujúcich prepážka a platia cez okienko, u nás neplatí. Taxikárske vozidlá sa nelíšia od bežných áut. „Stalo sa mi, že cestujúci pri mne vytiahol asi dvadsať centimetrov dlhý skrutkovač a začal sa s ním predo mnou zabávať,“ hovorí. Za obdobie práce taxikára mal asi štyrikrát strach o svoj život. Ako hovorí, dôležité je, aby mal človek vybudovaný odhad na ľudí. Núdzu však nemá ani o zábavné chvíle, najmä keď sú cestujúci podgurážení. Upozorňuje cestujúcich pred taxikármi, ktorí nejazdia so zapnutým taxametrom. „Ak sa cestujúci s taxikárom pred jazdou nedohodne o spôsobe platenia a po príchode na miesto si vypýta sumu z brucha, zákazník môže odísť bez zaplatenia,“ dodáva. TOMÁŠBREHOVSKÝ