Príchodom nemeckých vojakov do Senice v roku 1940 sa v meste začal prejavovať odpor proti nastolenému fašistickému režimu. „Veľa českých obyvateľov muselo opustiť mesto. Po uliciach sa ozývali rôzne heslá: Všetci Česi peši do Prahy, Ten kto stojí na chodníku nemiluje republiku, pokrikovali na nás, ale aj ostatných, občania, ktorí súhlasili s rozbitím Československa,“ povedala Milina Rosová. Nesúhlas s režimomsa tvrdo trestal Počas okupácie nemeckých vojsk v Senici pôsobili viaceré ilegálne skupiny, ktoré napomáhali domácemu odboju. Proti ním tu bol silný pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy (POHG), ktorý potláčal akýkoľvek nesúhlas s fašistickým režimom. Ľudia, ktorí nesúhlasili s režimom alebo pomáhali perzekvovaným občanom, boli väznení v pivniciach bývalej budovy polikliniky na Štefánikovej ulici. „V areáli budovy bolo uväznených viac ako dvesto ľudí zo širokého okolia pripravených na odsun do koncentračných táborov. Vo dvore býval majiteľ výrobne sódovej vody, pán Lenghard, cez ktorého sa podávali stručné správy alebo kúsok jedla od príbuzných väzňom,“ spomína si na neľahké obdobie. Každý den chodiladomov s obavou Mladá Milina chodila počas vojnového obdobia každý deň zo školy s obavou či nebude niekto z jej rodiny chýbať. „Môj otec po vzniku Slovenského štátu nevstúpil do Hlinkovej ľudovej strany. Preto bol v Senici nežiaduci a preložený na pracovisko do Malaciek. Matka bola o spätné preloženie svojho otca troch detí prosiť u vtedajšieho ministra vnútra Tuku, ktorý ju poslal preč so slovami Dám vás aj vaše deti zatvoriť,“ hovorí. Vyučovanie bývalo často prerušované náletmi V priebehu dvoch rokov sa rodina mohla opäť vrátiť do Senice. Počas napätých rokov vojny bolo pre deti aj chodenie do školy spojené s ťažkosťami a nebezpečím. „Posledné dva roky boli hodiny prerušované častými poplachmi pred náletmi. Po vyhlásení nebezpečenstva sme sa museli skryť do pivničných priestorov pod školou alebo rýchlo odísť domov,“ spomína na nebezpečie, ktoré číhalo každú chvíľu. Deň, ktorý všetci očakávali Vyvrcholením ukončenia bojov pre Senicu bol siedmy apríl 1945, kedy prichádzali osloboditeľské jednotky. „Ustupujúcich Nemcov ruské lietadlá ostreľovali. Pri nich bola zbombardovaná aj časť nášho domu. Pod ním sme boli schovaní v pivničnom ukrýte. Nikomu sa z dvadsiatich dvoch ľudí nič nestalo,“ povedala Rosová. Ruskí vojaci po príchode do mesta začali kontrolovať pivničné úkryty s otázkou: German net? Pri jednej takejto kontrole došlo k tragickej udalosti, keď vojaci strelili do pivnice a usmrtili jednu ženu. Privítanie s osloboditeľmi „Strelili aj do našej pivnice, kde našťastie nedošlo k tragédií. Potom, keď vojaci vošli do pivnice, starší muži sa začali s nimi objímať. Mrzí ma, že ľudia si o príchode sovietskych vojakov vymýšľajú rôzne nepravdivé príbehy,“ hovorí. V Senici ešte v ten deň sa začali zriaďovať poľné nemocnice, kde boli ošetrovaní, žiaľ, i zomierali ruskí a rumunskí vojaci ranení pri oslobodzovaní Hodonína, Holíča a ďalších obcí. „V našom veľkom dvore si vojaci umiestnili poľnú kuchyňu, kde mali ustajnené aj kone a kravy,“ spomína Rosová. Celá ich rodina si s ruskými vojakmi dobre porozumela. „Až do odsunu likvidácie poľných nemocníc a štábu ich velenia bývali u nás aj dve mladé ruské dievčatá, medička Irina a ošetrovateľka Nataša, ktoré sa starali o ranených,“ dodala. Na záver si Milina Rosová želá, aby sme si aj naďalej vážili tých, ktorí obetovali svoje životy za našu slobodu a hrôzy vojny sa nikdy neopakovali. TOMÁŠBREHOVSKÝ
