Najlepšie sa cíti vo svojej záhradke

Storočnej rodáčke z Radošoviec prišli osobne pogratulovať aj starosta obce Štefan Huťťa, matrikárka Paulína Pekarová a sekretárka starostu Andrea Vallová. Čestným zápisom bola babka Rozália Kudláčová zapísana do pamätnej knihy obce. Rozália Kudláčová, narodená pôvodne v Spojených štátoch v Blowntowne, prišla so svojimi rodičmi, ktorý v tom čase pracovali za Atlantikom, pozrieť za rodinou na Slovensko. Bolo to v čase, keď bola ako malé dieťa. Počas ich návštevy u rodiny prišla prvá svetová vojna a vycestovať späť bolo už nemožné. „Vtedy sa dalo cestovať iba loďou, čo bolo veľmi nebezpečné, najmä pri rozbúrenom mori. Mamička mi raz opisovala cestu, keď na rozbúrenom mori vlna vyrazila okno do kajuty a hrozila záplava lode. Keď mi otec povedal že nepôjdeme do Ameriky, bola som rada,“ povedala babka Rozália Kudláčová. Po príchode zo Spojených štátov bývali v Popudinských Močidlanoch. Zo súrodencov žije užsama I keď pani Rozália bola najstaršou zo svojich troch súrodencov, ostala na svojej púti životom už sama. „Z mojej rodiny ostala iba sestrenica, ktorá ma navštevuje až z Bánoviec,“ hovorí. Dodnes sama nevie, čomu vďačí za dožitie tohto vzácneho veku. Vďačná je však najmä Pánu Bohu, ktorý ju drží pri zdravom rozume. Babka Kudláčova prežila život okrem dvoch operácií bez väčších zdravotných ťažkostí. Až do minulého roku storočná babka vládala chodiť na nákup sama. „V zimnom období som sa šmykla pri dome na zľadovatených schodkoch. Odvtedy ma stále bolí noha, čo mi nedovoľuje kráčať, ako by som potrebovala,“ hovorí babka Rozália. Ešte minulý rok jej dobre slúžil aj sluch. „Cez leto počas silnej búrky do antény udrel silný hrom. Od tej doby dobre nepočujem“. Ovydaji rozhodli rodičia „Mala som už dvadsaťpäť rokov, keď mi rodičia vybrali sami ženícha a bolo rozhodnuté. V ťažkom čase bolo dôležité, aby mal muž nejaký malý domček, kde sa dalo bývať, nakoľko postaviť dom nebolo z čoho,“ hovorí. Od vydaja žije babka Rozália Kudláčová v Radošovciach. „V ťažkej dobe bez práce nás častokrát muselo uživiť prasiatko a pár sliepok, ktoré sme chovali“. Babke Rozálií a jej rodine s malými deťmi veľmi pomohli aj rodičia z neďalekých Popudín. „Mamička nám nosila voňavé čerstvo upečené buchty, syr a mliečko od domácej kravičky.“ Šikovná babka sa naučila už zamlada šiť na stroji a všetky veci, čo mali deti na sebe, vzišli z jej rúk. „Pre deti som nemusela kupovať takmer žiadne oblečenie, všetko som im ušila,“ prezrádza o svojej zručnosti. Vždy sa našiel niekto, kto pomohol Už dvadsaťšesť rokov je vdova. Po smrti muža babka Kudláčová mala ešte malých synov, pri práci okolo domu vždy ochotne pomohol sused. Ťažké útrapy ju neobišli ani neskôr. V krátkej dobe po sebe jej zomreli obaja synovia. „Ja som ostala, a mladí chlapci už dávno opustili tento svet,“ spomína na bolestivé časy v jej živote. Teraz sa o ňu stará jej vnučka Janka. Ako hovorí, bez jej pomoci by súčasnú dobu, ktorá je pre ňu veľmi uponáhľaná, sama nezvládla. „Jej vďačím, že som sa neocitla v domove dôchodcov.“ Vosvete sa nestratila Keď bola príležitosť, babka Kudlačová za mlada rada cestovala. Ako správna katolíčka väčšinou chodievala po svätých miestach na Slovensku a v Čechách. „Zúčastňovala som sa všetkých zájazdov, ktoré som mohla absolvovať. Takmer vždy ma zvolili za vedúcu, asi kvôli tomu, že som sa s každým vedela dohodnúť. Najviac sa mi páčilo v Budapešti,“ hovorí. Dorozumieť sa v Maďarsku jej nerobilo problém. Na škole bolo povinné v tom čase vedieť maďarský jazyk, v ktorom vynikala zo všetkých spolužiakov najlepšie. „Nič sme sa nemohli spýtať v našej reči. Koho prichytili rozprávať sa po slovensky, bol potrestaný a dostal prútikom po prstoch“. I dnes si spomenie na hry, ktoré sa hrávali ako deti, či modlitby v maďarčine. Do kostola chodila pravidelne. Ani Radošovce neobišla vojna Najväčšiu hrôzu však zažila počas druhej svetovej vojny. Najmä ku koncu, keď prišli do dediny Nemci, ktorí zničili most. „Výbuch bol taký silný, že náš dom bol celý poškodený a okná porozbíjané. Veľké kusy z mosta zapchali prietok a všetko bolo zaplavené. Nemali sme ani kde spať. Pred odchodom Nemci pobrali všetko, čo sa dalo. Ľudia sa snažili ukryť veci pred rabovaním, ako sa len dalo. „Oblečenie som dala do truhle a schovala do hnoja. Podarilo sa nám ukryť aj sporák do jednej z jám od bomby zasypaním hlinou“. Po odchode Nemcov prišli sovietske vojská. Ľudia sa ich pre zlú povesť báli viac ako Nemcov. Babka Rozália však nemala problém sa porozprávať s hocikým. „Rodičia mi vytýkali, prečo sa s nimi rozprávam, lebo sú to zlí muži. Zistila som však, že niektorí sa našli aj dobre vychovaní. Jednému unavenému Ukrajincovi som poskytla ubytovanie u nás doma na posteli a povedala som, že my budeme spať vonku na sene. Pozrel na mňa a hovorí nie, mama, vy budete spať vnútri a my vonku“. Ostatní sa však neštítili všetko porozbíjať, pokradnúť, čo sa len dalo. Návšteva z Ameriky jej pripomenula detstvo Najviac ju poteší návšteva v kruhu svojich najbližších z rodiny. Malí vnuci babku vždy radi vystískajú. No najväčšiu radosť jej v živote spravila návšteva krstnej mamy z Ameriky. „Stretli sme sa až po menších komplikáciách, ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Celú rodinu potešila peknými darčekmi. Deťom priniesla hračky, ktoré mi pripomenuli moje rodisko,“ zaspomínala babka. Babka Rozália mala stále americké občianstvo a tak sa mohla vrátiť, kedy chcela. „Otec mi hovoril, aby som sa vrátila, no keď mne sa tu páčilo a späť ma to už nelákalo,“ hovorí babka Rózka. Najlepšie sa cíti v záhrade Aj pri množstve zdravotných problémov novú silu pani Rozália čerpá v záhrade, kde sa cíti ako doma. „Moja najmilšia práca je okopávať zeleninu a sadenie kvetiniek,“. Entuziazmus a čipernosť Rozálii Kudláčovej na jej úctyhodný vek veru nechýba. TOMÁŠBREHOVSKÝ