Čože je to osemdesiatka!

Pani Aurélia Polesňáková, herečka, učiteľka, organizátorka a režisérka, sa určite dotkla svojím bohatým životom desiatok ľudí a či sa im to páči alebo nie, ovplyvnila ich svojou existenciou. Myslím, že v dobrom. Chýr o nej už dávno prekročil hranice nášho regiónu a ona sa vskutku nezmazateľne zapísala do folklórnych dejín Slovenska. Nebudem spomínať oficiálne štátne a iné vyznamenania a ocenenia, ktorých bolo neúrekom – ja len tak trocha - ľudsky. Začala ako „nápoveda“ vo svojich rodných Dubovciach, potom ako herečka (jej divadelným debutom bola rola chlapca) a popri učiteľskom povolaní režírovala detský divadelný súbor. Do folklórnej dvorany slávy vstúpila naozaj veľkolepo vo veľkorysej dramatizácii Gbelskej svadby. Tu sa prvý raz objavili na doskách čo vraj znamenajú svet dokonale a vyčerpávajúco spracované a zobrazené ľudové zvyky, v tak dôležitom rozhodnutí, ako je spolužitie dvoch ľudí a samozrejme aj zblížení dvoch cudzích rodín. Gbelská svadba nebola len obyčajným dramaturgickým počinom. Okrem toho, že celé toto folklórno-dramatické dielo bolo pojaté honosne, zapojilo do spolupráce skutočne všetky vekové kategórie vo vtedajšej obci. Rockerov, dychovkárov, kostolných spevákov, straníkov i bezpartajných, veriacich i neveriacich... Všetci mali radosť zo skúšok, vystúpení, úspechov... Jednoducho z ľudského spoločenstva spriaznených duší. Či sa to aj teraz niekomu páči alebo nie, tento fenomén ešte stále funguje, ešte stále žije v ľuďoch, a tak, i keď o tom ani nikto nevie, koluje v žilách tých najnovších folkloristických počinov (ba ešte dlho bude ... možno až do konca sveta). Dnes pani Aurélia Polesňáková spieva v zmiešanom speváckom zbore Senior. Tak ako vedela rozkazovať, veliť, učiť a vysvetľovať, teraz pozorne počúva a riadi sa dirigentom. I keď s ňou vedia vášne niekedy poriadne zakývať (a s kým by pri režírovaní nevedeli)... Je to dokonalá profesionálka, ktorá obstojí na každom poste. Prajem jej - a určite nielen ja - veľa zdravia do nových dní. Aj keď je kolektívna kultúra niekedy naozaj macocha – pani Relka bez kultúry určite nebude. A tak je to dobre! (PNL)