Reprízu Ňedzela na Záhorí si nenechal ujsť ani poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a prednosta Mestského úradu v Skalici Anton Bobrík. Pozhovárali sme sa tak trochu o voľnejších témach. Ak dovolíte, začneme trocha s humorom. Veď toho vraj nikdy nie je dosť. Národná rada SR nebýva preplnená, opak je často pravdou. Ako ste sa cítili v senickom Dome kultúry na divadelnom predstavení Ňedzele na Záhorí? V do posledného miestečka vypredanej sále. - Bol to naozaj veľmi príjemný pocit, že ľudia takto prejavujú záujem o kultúru a hlavne o amatérske a ochotnícke divadlo. Týmto som sa presvedčil, že nie všetci podliehajú silnej komercii, ktorá sa na nás valí z každej strany z veľkých médií. V parlamente je to však trošku inak. Keď si predstavím tých 85 bodov, ktoré máme prerokovať na zasadnutí, čo je asi metrový stoh papierov, tak sa nedá stále sedieť v rokovacej sále. Ale treba študovať materiály, konzultovať, vyhľadávať rešerše, pracovať vo výboroch a v iných politických a spoločenských štruktúrach. Naviac nie všetky prerokovávané body zaujímajú každého poslanca. Preto sa niekedy zdá, že málo poslancov sedí vo svojich poslaneckých laviciach. Znova paralela s národnou radou, kde je priam svätou povinnosťou hovoriť spisovne. V Záhoráckom divadle sa striktne porušuje jazykový zákon, ba trvá sa na „echtovom“ dodržiavaní záhoráckeho dialektu. Nepotrebovali ste na niektoré veci Spisovno - Záhorácky slovník, ako trefne o sebe poznamenal prezident SR Ivan Gašparovič na premiére? - Našťastie toto mi po 18 rokoch pôsobenia na Záhorí v Kopčanoch, Gbeloch a Skalici naozaj nehrozí. Aj keď som bol aj v Gbeloch známy tým, že ako jeden z mála úradníkov hovorím spisovne, čo som si nechtiac vypočul na mestskom úrade v Gbeloch. Tam mi dve starenky rozprávali na schodoch, jedna odchádzajúca a druhá prichádzajúca. Tá prichádzajúca sa pýtala tej odchádzajúcej: „Je tam hore ten Slovák?“ Môžem k tomu povedať, že rád si prečítam autorov, ktorí píšu v záhoráčtine, ako napríklad Skaličania Dušan Krivský a Anton Dinka. Alebo aj pán Moravčík z Malaciek. Aj teraz knižka Ňedzela na Záhorí. Je však v tej záhoráčtine vidieť rozdiely nárečové. Každé mesto má svoje špecifické výrazy a intonáciu, čo pre niektorých Slovákov znie smiešne. Čo sa vám na prvej pôvodnej hre v záhoráčtine páčilo a čo bolo pre vás, ako znalého gbelskej tematiky nové? Veď ste pôsobili v Gbeloch ako prednosta celkom dlhý čas a určite viete o tomto meste dosť. - Vykreslené postavy v tejto divadelnej hre ma trochu prekvapili, pretože som ich vnímal v kontexte s dostupnou odbornou literatúrou, alebo oficiálnymi článkami. A naozaj, taký nový uhol pohľadu a hlavne humorne ladený, dalo nový rozmer postavám známych v Gbeloch a vystúpili ako „poľudštené postavy“. Mohli sme v nich spoznať aj niektorých súčasníkov. Čo sa vám ako divákovi nepáčilo na predstavení? - Nepáčilo sa mi prehnané používanie vulgarizmov. Hneď po príchode domov som si prečítal knižku od autora a zistil som, že naozaj nie sú používané takéto vulgarizmy v pôvodnom texte a že je to asi vplyv komerčného filmového umenia. Čím vás ako komunálneho, ale hlavne celoslovenského politika, oslovila dramaturgia hry? Ako by sa jej dalo pomôcť, aby vo väčšej miere obohacovala rozmanitosť európskej kultúry a hlavne dobre propagovala náš úžasný región? - Je to otázka dobrého marketingu a podpory samosprávnych inštitúcii regiónu, aby aj touto formou sprostredkovali pre občanov, turistov, návštevníkov nášho regiónu aj stránku ochotníckeho divadelného umenia. Ďakujem za rozhovor a prajem pekný deň.(PNL)