Michal začal po silných úderoch krvácať, spolužiakove päste mu rozrazili spodnú peru. Celá udalosť trvala krátko. „Bola to surová bitka. Útočiaci chlapec len povedal, že ho vytočilo to, ako do neho mladší spolužiak narazil,“ hovorí učiteľka základnej školy, ktorá chce ostať v anonymite. Incident sa skončil pre útočníka o dva stupne zníženou známkou zo správania. Iný spôsob riešenia konfliktov medzi rovesníkmi zvolil desaťročný chlapec. Po nedorozumení a hádke so spolužiakom prišiel domov a zjedol asi osem diazepamov, ktoré vzal matke. „Chlapca sme zachránili, ale matka si žiadnu chybu nikdy nepriznala,“ vysvetľuje Martina Briganová, z referátu sociálnych vecí.. Dokázať si silu a chrániť svoje „teritórium“ sa rozhodli aj chlapci z Linčianskej a Prednádražia. Dohodli si miesto a čas, kde sa obe sídliskové partie navzájom pobijú. Tento prípad riešila aj polícia. Incidenty medzi deťmi ostávajú často utajené „O žiadne detské gangy nejde, takéto problémy v Trnave nemáme. Ak však príde domov dieťa zbité, mali by to rodičia určite nahlásiť polícii,“ vysvetľuje hovorkyňa trnavskej polície, Martina Kredatusová. Prípady násilia v školách, ktoré prekročia úroveň priestupkov, bývajú podľa polície zriedkavé. „Väčšinou ich vyriešia pedagógovia, svoju úlohu zohráva aj veková hranica trestnej zodpovednosti. Polícia sa v takýchto prípadoch zasahuje sporadicky. Preto z nášho pohľadu rôzne roztržky a incidenty ostávajú skryté,“ objasňuje zástupca náčelníka Mestskej polície v Trnave, Ivan Ranuša. „Staršie deti poznajú rôzne formy šikany a dopúšťajú sa aj priestupkov. Ak šikana neprerastie hranicu priestupku, rieši si ho škola,“ doplňuje Veronika Morvayová, z oddelenia komunikácie a prevencie Krajského riaditeľstva PZ v Trnave. Školy v takýchto prípadoch postupujú podľa metodických usmernení ministerstva školstva. „Polícia, ako represívny orgán, nastupuje až v prípadoch, kedy už ide o priestupok alebo trestný čin,“ konštatuje Morvayová. Svoj hnev deti nedokážu využiť Detskí psychológovia tvrdia, že agresivita je v širšom význame úplne prirodzená. Hnev slúži človeku ako hnací motor v situáciách, kedy sa potrebuje presadiť, ubrániť alebo bojovať. „Odmalička sa učíme, že hnevať sa je zlé. Následne ho nevieme prijať ani kontrolovať,“ upozorňuje detská psychologička, Lucia Lenická. Dieťa svoj hnev nedokáže konštruktívne využiť, pretože ho nepozná. Výsledkom je potom neprijateľné, agresívne správanie. „Ale môže nastať aj opak, dieťa sa nebráni a nechá, aby mu ostatní ubližovali,“ vysvetľuje psychologička. Deti svojou agresivitou žiadajú opomoc Školy o väčšine incidentov medzi žiakmi políciu neinformujú. Mnohé bitky sa odohrávajú mimo školského areálu, kde na nich učitelia nemajú dosah. „Šikany je dnes omnoho viacej a neustále narastá. Školy dnes bojujú o každého žiaka pre peniaze, preto sa boja priznať, že je u nich šikana,“ upozorňuje sociálna pracovníčka. Podľa nej však za súčasnú narastajúcu agresivitu detí nenesú zodpovednosť iba pedagógovia. „Rodičia si nikdy nepriznajú, že je chyba v ich dieťati,“ dodáva. Psychológovia však upozorňujú, že agresivita dieťaťa je akýmsi signálom žiadania o pomoc. Vplyv majú nejasné spoločenské pravidlá Učitelia sa domnievajú, že za detským násilím stojí aj súčasný rozklad rodiny. „Mnoho detí v triede má rozvedených rodičov a potrebujú sa nejako prejaviť. Ak to nevedia pozitívne, vynútia si pozornosť bitkami a šikanou. Nárast detského násilia je určite badateľný,“ hovorí učiteľka základnej školy. Psychológovia dodávajú, že problémom súčasných detí sú skôr nejasné spoločenské pravidlá a ich nedôsledné dodržiavanie. „Zabúdame na to, že deti sa učia skôr napodobovaním než počúvaním toho, čo povieme. Kým sa budú dozvedať, že kto má moc, pravidlá dodržiavať nemusí, budú sa správať násilne,“ uzatvára Lenická. (RAS)
