Tehelňu na okraji Modrovky postavil v dvadsiatych rokoch minulého storočia Štefan Freivald. S ním v priľahlom dome býval aj pomocník Tichý so ženou. Freivald bol podľa ľudí ľachtikár, hospodárstvo predal a peniaze pomíňal na rozličné zábavky. Potom sa odsťahoval aj s rodinou do Stráží. „Kúpil som ju v roku 1947 a peniaze som si požičal od ľudí v dedine, ale vzal som si aj desaťtisícový úver z banky v Novom Meste nad Váhom. Celkovo stála sedemdesiattisíc korún,“ spomína osemdesiatdeväť ročný strýčko Štefan Struhárik. Práca v tehelni bola drina Surovinu na výrobu tehál ťažili v okolitých kopcoch, ale aj priamo za tehelňou. Boli tu dve veľké hliniská, ktoré dnes pripomínajú len zarastené strže. Žltú hlinu kopali ručne a technicky ju neupravovali. „Miešali sme ju takými širokými motykami s vodou. Nič iné sme nepridávali. Týmto blatom sme plnili drevené formy,“ vysvetľuje strýčko. Tie pre tehelňu vyrábal miestny kolár Štefan Potoček. Používali sa jednoduché, z ktorých sa po usušení vyklopila iba jedna tehla. Zvyčajne sa viacej uplatnili dvojformy. Obe však boli veľmi ťažké a zle sa prenášali. V tehelni pracovalo počas plnej prevádzky päť ľudí. Žena plnila za veľkým stolom formy tehlovou hmotou. Ak nezabudla, odtlačila na ňu aj značku ŠSM, teda Štefan Struhárik Modrovka. Každú formu pred naplnením musela vysypať pieskom, aby sa tehla ľahšie vyklopila. „Sušili sme ich na štokoch, čo boli veľké stoly, potom sme ich ešte dosúšali pod šopou, nakoniec šli do pece,“ ozrejmuje pracovný postup. Ak sa blížila búrka, museli všetky formy otočiť tak, aby tehly nezmokli – štorcovali ich. Vypáliť totiž mohli iba dokonale preschnuté tehly, pretože inak by popraskali. Všetku prácu robili ženy aj muži „Tu sa nerozlišovala ženská alebo mužská práca. Každý robil, čo bolo treba. Bola to obrovská drina,“ hovorí. Keď tehly vo formách uschli, nanosili do pece drevo a začali ich do nej ukladať. Medzi jednotlivé vrstvy prisypali uhlie, aby sa všetky upiekli. „Z pece sálala obrovská teplota. Raz sa stalo, že som ju otvoril skôr, ako som mal. Zo zvyškov žeravého uhlia začala horieť strecha. Ale oheň som rýchlo uhasil,“ doplňuje. Našťastie, v tehelni mali zaužívaný zvyk nechávať dve kade naplnené neustále vodou pre prípad požiaru. Boli aj takí, ktorí za tehlu nikdy nezaplatili Pracovná sezóna začínala v tehelni vždy na jar, keď už svietilo slnko tak silno, aby vysušilo tehly. Ľudia začínali po zime opäť stavať domy a na to potrebovali tehlu. „Chodievali sme aj po rôznych obciach, kde si domáci stavali poľné pece a my sme im len vypálili tehly.“ V Hubine miesili hmotu na tehly miestni Cigáni, ale vypáliť si ju nechali od strýčka. Objednávky na modrovskú tehlu prichádzali z Beckova, Lúky, Ducového, Modrovej. Dokonca sa exportovala aj do vzdialených Levíc. „Odvážali sme ju nákladným autom, ktoré nám požičiaval miestny mlynár Alexander Praženka, na železničnú stanicu do Piešťan. Tam sme tovar preložili do vagónov,“ vysvetľuje. Za jednu vypálenú tehlu zaplatili v tom čase zákazníci asi tridsať halierov. Menej majetní ľudia kupovali surovú tehlu, ktorá bola o čosi lacnejšia, no menej kvalitná. „Za deň sme boli schopní vyrobiť viac ako tisíc kusov. Keď bolo treba, naplno sa pracovalo aj v noci.“ Vyrábali tehlu aj pre katolícku faru, ktorú stavali v Modrovej. „Niekedy prišli ľudia, ktorí si vyzdvihli tehlu, no nikdy ju nezaplatili.“ Tehelňa prosperovala, ale nevynášala Platy zamestnancov tehelne asi neboli príliš vysoké, strýčko si dnes už ani nepamätá, aká bola mesačná pláca robotníka. Napriek tomu, že všetci robotníci sa v tehelni nadreli a z modrovskej tehly sa stavali domy v širokom okolí, asi nebola finančne veľmi prosperujúca. Ani počas štyroch rokov nedokázal Štefam Struhárik splatiť všetky pôžičky. Keď prevádzku v roku 1951 znárodnili komunisti, uhradili aj zvyšné dlžoby. Ľudskú prácu nahradili stroje. Po niekoľkých rokoch ju definitívne zatvorili. Naďalej ostala známa medzi obyvateľmi. Z družstva sem chodievali čerpať vodu z jedenásť metrov hlbokej studne, ktorá bola veľmi kvalitná a chutná. Dnes sa už nepoužíva. „Do roku 1958 som tam ešte pracoval ako radový zamestnanec. V tehelni som strávil kus života a aj som sa tam poriadne narobil. Potom som odišiel na družstvo.“ Strýčko, ktorý šéfoval družstvu aj dedine Stal sa jeho predsedom a neskôr aj predsedom národného výboru. Každú prácu robil naplno. Ešte aj dnes, keď už mu nohy neslúžia, vyjde o paličke pred dom a aspoň pozametá kúsok chodníka. Naďalej sa drží hesla - netreba sa opúšťať. Vďaka tomu prežil pobyt v zajateckom tábore počas druhej svetovej vojny. Bojoval v Slovenskom národnom povstaní. Neskôr ich zajali nemeckí vojaci a odvliekli bojovať na Krym. „Potom nás cez Čechy previezli do Nemecka, do koncentračného tábora Gerlice. A keď skončila vojna, vrátili sme sa domov peši, špinaví a hladní.“ Štefan Struhárik prišiel o mamu, keď mal štyri roky. Ako deväťročný už bol úplná sirota. Do opatery si ho vzal jeho starší brat Ján, ktorý ho vychovával spoločne so svojimi piatimi deťmi. RASŤOPIOVARČI
