Po sezóne si to zamieril do „sladkého“ Francúzska, kde išiel na skusy do najvyššej hokejovej súťaže krajiny Galského kohúta. V závere roka prišiel osláviť Vianočné sviatky do kruhu svojej rodiny, keď súťaže vo Francúzsku mali hernú prestávku. Jeho pobyt v Senici sme využili na krátky rozhovor, aby sme aj našim čitateľom mohli priblížiť jeho účinkovanie vo Francúzsku. Doktorého mužstva viedli vaše kroky zo Senice? - Prestúpil som do klubu Dijon, ktorý hral v najvyššej súťaži a výkonnostne patril do spodnej polovice tabuľky. Spočiatku sa mi aj darilo, no kanadský tréner odo mňa začal postupne vyžadovať niečo úplne iné, ako som bol zvyknutý v Senici. Na ľade som dostával čoraz menej priestoru a tak som sa po rozhovore so svojim agentom rozhodol zmeniť klub. Kamste išli z Dijonu? - Ponuky boli z Anglicka i z niektorých ďalších klubov vo Francúzsku, najlepšiu mi predostrelo mužstvo Gap. Asi 40 tisícové mesto je historicky tretím najstarším hokejovým klubom vo Francúzsku. Hráva druhú najvyššiu súťaž, niečo podobné ako 1. liga na Slovensku. Je suverénnym lídrom a predstavitelia klubu idú jednoznačne na postup. Tu som začínal v tretej päťke, no už hrávam v prvej a na ľade dostávam čoraz viacej priestoru. Zatiaľ som spokojný. Z desiatich odohraných zápasov som získal 12 kanadských bodov. Nevyskytli sa problémy s trénerom? - Trénerom je bývalý reprezentant Poľska Andrei Svitac, už naturalizovaný Francúz. Zatiaľ sme žiadny problém medzi sebou nemali a verím, že ani mať nebudeme. Je to pohodový chlap. Problémy mi však robí cestovanie za súpermi. Tu sme išli do Trebišova šesť hodín a mysleli sme, že je to koniec sveta. Teraz napr. do Caen je 1400 km a cestovali sme 17 hodín. Jednoducho hrôza. Sledujete aj dianie v hokeji na Slovensku? - Slovenský hokej sledujem cez internet. Snažím sa aj porovnávať úroveň týchto súťaží, v ktorých som v poslednom roku hral. Lepšie mi to vychádza pre súťaž vo Francúzsku, aj preto, že tu hráva veľa zahraničných hráčov, či už z Kanady, Česka ale aj Slovenska. S domovom udržujem neustáli telefonický kontakt, či už z rodičmi, ale aj s bývalými spohráčmi, najčastejšie si volávam s Erikom Rusňákom. Ako je to s rečovou bariérou? - Po príchode do Francúzska som nevedel ani „ceknúť“, no klub nám cudzincom vybavil kurz Francúzštiny. Chodíme tam všetci, spolu so mnou sú tu ešte piati Slováci, dvaja Česi a traja Kanaďania, takže porozprávať sa dá aj v rodnom jazyku. Prajeme Borisovi Zahumenskému, aby mu jeho osobná i hokejová spokojnosť vo Francúzsku vydržala čo najdlhšie. JOZEFKOMORNÝ
