Článok pokračuje pod video reklamou
Ján Náhlik je človekom, ktorý síce spomedzi nás odišiel pred 19 rokmi, ale jeho fotografické dielo tu ostalo, podobne ako jeho odchovanci. Aká to bola práca na knihe, kde fotografie zachytávajú premeny
Záhoria, zátišia a portréty,
ale na druhej strane tiež oživili
aj človeka, ich autora? Spýtali
sme sa
Dany Janáčkovej. Poznali ste osobne Jána Náhlika? - Poznala som ho veľmi dobre. Mala som tú česť byť niekoľkokrát aj jeho modelom. Takže som ho zažila pri práci, a viem, že bol skutočným profesionálom. Z druhej strany som si však myslela, že ho poznám dobre, a keď som sa v tom diele začala hlbšie „rýpať“ a zapodievať autorom fotografií, tak som zistila, že ho až tak nepoznám. Včomste Jána Náhlika spoznávali, respektíve, vakom smere bolo to hľadanie pre vás zaujímavé? - Dá sa povedať, že som jeho tvorbu sledovala dosť podrobne. Chodila som pravidelne na jeho výstavy, ale napriek tomu ma prekvapilo to kvantum, čo vlastne dokázal za svojho života urobiť. Dá sa povedať, že jeho fotografický odkaz nie je len o kvantite, ale aj o kvalite. Ján Náhlik bol človekom, ktorý sa poznal ešte so zakladateľmi vtedajšieho Fotoskupiny pri Klube slovenských turistov a lyžiarov v Senici z roku 1942, keď skupina začínala pracovať ako jedna z najstarších na Slovensku. Bola vlastne predchodca neskoršieho Fotoklubu Retina (Sietnica), ktorý pôsobí dodnes. Vtedy boli pri zrode fotoskupiny aj spisovateľ Ivan Horváth a Eugen Žunko. - Ján Náhlik bol vlastne jeden zo spoluzakladateľov a bol tajomníkom... Čo by ste želali knihe, vychádzajúcej 19 rokov po smrti fotografa Jána Náhlika na ceste k čitateľom? - Samozrejme, že by som jej želala, aby sa páčila, aby bola úspešná. A je mi tak trocha ľúto, že neprišla skôr. Lebo pán Náhlik dokonca mal také ambície písať knihu. Aj nejaké pôvodné poznámky sme našli. Len je škoda, že ich bolo málo, a boli strohé. Lebo si ich robil pre seba, a vedel, čo sa za strohým heslom skrýva. Tak si myslím, že by to bolo ešte o ďaleko bohatšom materiále a ďaleko rozsiahlejších spomienkach. Aj o rôznych príhodách, lebo on bol človek nesmierne aktívny, a vedel s humorom rozprávať všetky svoje príhody a zážitky. Kniha je teda uvedená do života. A je na čitateľoch, ako sa jej prostredníctvom s autorom fotografií a symbolickým „otcom“ mnohých dobrých fotografov na Záhorí, ktorých svojou ľudskosťou, priateľstvom a tvorivosťou vychoval, zoznámia. Knihu s rukopisom grafického dizajnéra Milana Mikulu, ktorá vyšla vo vydavateľstve RECO, síce nesprevádza výstava z fotografií Jána Náhlika. Ale už vari o dva týždne výstava Fotoklubu Retina v Záhorskom osvetovom stredisku v Senici prinesie verejnosti pohľad na fotografov, ktorým Ján Náhlik vštepil do ich tvorivosti niečo zo seba. MILANSOUKUP
