Do Ríma môžete prísť ixkrát, no
stále vás dokáže fascinovať. Či
už svojou históriou, pouličnou
atmosférou, mentalitou miestnych,
ich spevavým jazykom,
alebo značkovými obchodmi.
Jednoducho to tam žije.
Pozaťahované rolety
Prvý dojem z mesta, ktoré leží
na brehoch rieky Tiber, sa navždy
človeku vryje do pamäti.
No záleží aj na tom, aké ročné
obdobie si na jeho návštevu vyberie.
Letá sú tam neznesiteľne
horúce, cez deň pôsobí „večné
mesto“ tak trochu ospalo. Človeku
sa chvíľami zdá, že sa ocitol
v inom storočí. Staré budovy,
také odlišné od tých v ostatných
veľkomestách pôsobia, akoby
zastal čas. Všetci majú pozaťahované
rolety, kým nemusia,
von nevychádzajú.
V centre vidieť najmä turistov.
Tí ledva prepletajú nohami,
no vytrvalo obdivujú architektonické
krásy hlavného mesta
Talianska. Počas výpravy sa
osviežia aspoň „dželátom“
(zmrzlinou). Studenej pochúťke
neďaleko Panteónu (Chrám
všetkých bohov) neodoláme ani
my. Vnoríme sa do skupinky
Američanov čakajúcich v rade.
„Keď chceme malú, koľko príchutí
si môžeme vybrať?“ pýtame
sa predavačky lámanou taliančinou.
Tá okamžite zareaguje.
„Tri. Aké chcete?“ uprednostní
nás pred turistami zo
zámoria.
Zdá sa, že naša snaha dohovoriť
sa jej rečou zaujala. „Prégo,
cara,“ povie s úsmevom zmrzlinárka
a podáva nám kornútky s
vybranými druhmi tejto špeciality.
Američania len nechápavo
pozerajú a my si hrdo vykračujeme
ďalej.
Aristokratkavo farbách
trikolóry
Naše kroky vedú k Námestiu
Navona. Voľakedy tam bol Domiciánov
štadión, na ktorom sa
odohrávali námorné bitky. Teraz
je to „námestie umelcov“,
zdobia ho tri nádherné fontány.
V ich okolí pózuje množstvo živých
sôch. Rôzni maliari zase
portrétujú turistov, alebo len
tak predávajú obrazy, na ktorých
sú zvečnené jednotlivé zóny
Ríma.
Keď sa dostaneme ku Španielskym
schodom, konečne si sadneme.
Ako inak, na schody. Pokojne
sledujeme, čo sa v starom
centre deje. Prechádza popri nás
asi osemdesiatročná Rimanka
oblečená vo farbách talianskej
trikolóry. Tvári sa ako aristokratka,
kráča vznešene. Na dôstojnosti
jej však uberá gýčovitosť
odevu a hrubý mejkap.
„Španielske námestie je najkrajšie
pred Veľkou nocou. Vtedy je
vyzdobené kvetmi najrôznejších
farieb,“ povie Talian sediaci
neďaleko.
Ďalšou zastávkou je Fontána
di Trevi. Je paradoxné, že najväčšia
rímska fontána sa nachádza
na jeho najmenšom námestí.
Jej obdivovateľom to neprekáža.
Tlačia sa okolo nej a snažia
sa dostať čo najbližšie k vode.
Každý si chce do nej hodiť mincu.
Pre istotu, aby sa do starobylého
mesta ešte niekedy vrátil.
Povery fungujú na celom svete.
Cappuccino s Corradom
Rím sa začína zobúdzať okolo
šiestej v podvečer. Konečne sa
dá ako tak dýchať, ubíjajúca horúčava
pomaly ustupuje.
V jednom z barov neodoláme
skvelému cappuccinu. Kým si
ho vychutnávame, na terase sa
vystriedajú viacerí hostia.
V jednej chvíli zbystríme zrak.
K vedľajšiemu stolu si sadá starší
muž. Je nám povedomý, rozmýšľame,
kam ho zaradiť. Pozeráme
na neho, on na nás.
„Veď je to Michelle Placido,
známy Corrado Cattani zo seriálu
Chobotnica,“ prichádzame na
jeho identitu. Nie je to tak dávno,
čo si s ním v jednom z filmov
zahrala aj naša herečka Barbora
Bobuľová, ktorú už Rimania považujú
za svoju.
Po niekoľkých minútach oddychu
sa blížime k obrovskému
Námestiu ľudu. V ušiach sa nám
mieša taliančina so zvukom motoriek.
Pre domácich je tento
dopravný prostriedok nenahraditeľný.
Znamená pre nich rýchli
presun z miesta na miesto,
keď sú zápchy.
Zrazu sa nám pred očami
mihne skúter, prudko zabrzdí.
Dvaja mladí muži znechutene
krútia hlavami, nechtiac sme
im vošli do cesty. Po chvíli sa
nám však zmierlivo prihovoria.
„Odkiaľ ste? Ako dlho ste v
Ríme?“ vypytujú sa. Je asi desať
hodín večer a Domenico s Fabiom
sa ponúknu, že nám ukážu
nočný Rím. Chvíľu váhame, no
nakoniec súhlasíme. „Ideme pre
auto. O pol hodinu sme tu,“ dohodnú
sa s nami.
Transvestitina výpadovke
Okolo jedenástej sme už pri Koloseu.
Cez deň sú v jeho okolí
davy ľudí a „Cézarovi vojaci“. Tí
sú za určitý poplatok ochotní
zapózovať pred fotoaparátom.
No teraz tam okrem nás pobehujú
len túlavé mačky. Neďaleko
však zbadáme muža v purpurovej
uniforme.
„Ave Cesare,“ vykríknu naši
spoločníci. „Ave ragazzi,“ odzdraví
chlapík s prilbou a kopijou
v ruke. Práve končil celodennú
„šichtu“. Únava na ňom
bola viditeľná, no dobrá nálada
ho neopúšťala. „Odchádzate?“
pýtajú sa chlapci. „Áno, veď už
je na čase. Levy som nakŕmil a
zavrel do klietky, idem domov,“
odpovie s úsmevom.
Nocou sa prechádzame popri
rímskych fórach. Zrúcaniny Saturnovho,
Vespaziánovho, či
Vestinho chrámu v nás vyvolávajú
otázky, ako to asi vyzeralo,
kým tieto stavby neboli poznačené
časom.
O pár minút sme na ceste
smerom z mesta. Naši noví kamaráti
nám chcú ukázať niečo,
čo každý turista nevidí. Nejaký
starý strom.
No predtým sa ocitneme na
výpadovke. Popri nej stoja
„kňažky lásky“, väčšinou černošky.
„To nie sú ženy, ale prezlečení
muži. Transvestiti,“ vysvetľujú
nám. Chlapi pri ceste sú
na nerozoznanie od nežnejšieho
pohlavia. Prezrádza ich len mohutnejšia
stavba tela.
Pomstychtivý strom
Sme kúsok za mestom, všade
okolo je hustá tma. V zákrutách
stúpame do kopca. Zrazu zastavíme.
„Sme nad Rímom. Tento
strom má viac ako dvetisíc rokov,
pamätá si všetkých cisárov,“
ukazujú na „deduška“ stojaceho
neďaleko nás.
Mohutný „listnáč“ ohraničený
deravým plotom nás priam
vyzýva, aby sme sa ho dotkli.
Neodoláme a v eufórii naň dokonca
vylezieme. „Koluje o ňom
legenda, že nemá rád, keď naň
niekto lezie. Zvykne sa pomstiť
svojimi vyčnievajúcimi koreňmi,“
povie vážne Fabio.
Jeho slová zapôsobia a vraciame
sa dole. Cestou od stromu
zrazu silno zakopneme. Takmer
to schytal nos, ktorý končí len
tesne nad prašnou hlinou. „Tutto
bene?“ pýta sa kamarát ustarostene.
„Tak je to pravda,“ dodá
zamyslene. V tej chvíli si hovoríme,
že už nikdy nebudeme
„drzí“ k niečomu, čo dosiahlo
taký úctyhodný vek.
Vkatakombáchs pápežmi
Na druhý deň je naším cieľom
slávne Námestie svätého Petra.
Do jeho baziliky sa ešte pred pár
rokmi nebol problém dostať len
tak. Hrozba teroristických útokov
však v súčasnosti vyžaduje
bezpečnostné opatrenia, preto
každý turista musí prejsť kontrolou.
To spôsobuje dlhý rad,
ktorý si musí vystáť každý. Ale
oplatí sa.
Po prehliadke chrámu ideme s
davom. Dostávame sa do katakomb,
v ktorých sú hrobky pápežov.
Pri niektorých sa zastavíme,
ostatné len letmo prejdeme
pohľadom. Zmena nastáva
vo chvíli, keď počujeme hromadné
odriekanie ruženca v taliančine.
Ocitáme sa pri hrobe,
ktorý obdivujú masy. „Ján Pavol
II., Karol Wojtyla,“ šepkajú si
ľudia. V tichej úcte postávajú pri
mieste posledného odpočinku
obľúbeného pápeža. Mnohí si
automaticky kľaknú a pridávajú
sa k modliacim. Chvíle strávené
pri stráženom hrobe sú dojemné.
Z katakomb sa opäť dostávame
na ostré slnko. Okolo vládne
ruch ulice. Každú chvíľu počuť
trúbiť klaksón, či hulákať sirénu
sanitky. Cez Námestie svätého
Petra kráčajú desiatky ľudí, medzi
nimi kňazi a mníšky. Zrazu
si uvedomíme, aké je úžasné, že
stojíme uprostred toho všetkého.
EVAŠTENCLOVÁ
