Jedna z povestí o tajomnej jaskyni
rozpráva príbeh dvoch
chlapcov, ktorí chceli jaskyňu
preskúmať. Prechádzali špirálovitou
chodbou a zrazu sa
pred nimi zjavila sieň veľká
ako trnavské divadlo s kúzelnou
výzdobou. „Spolu s členmi
nášho klubu a jaskyniarom Milošom
Hačom sme ju objavili
pred štyrmi rokmi, keď sme sa
po náročnej ceste ocitli v tejto
sieni. Bolo to krásne. Legenda
sa v tom momente potvrdila,“
spomína jaskyniar.
Prechádzať jaskyňou nie je
jednoduché, človeku sa to môže
stať osudným. V týchto vlhkých
podzemných priestoroch
musíte byť rozvážny pri každom
kroku. Všade na vôkol je
tma, bez prilby so žiarovkou je
človek stratený. Alexander je v
jaskyni ako doma. Vie presne,
kam stúpiť a ktorým miestam
sa vyhnúť. Pomaly zdolávame
náročné prekážky. „My jaskyniari
vieme, že pri plazení prekážkami
sa musíme pohybovať
pomaly. Ak sa niekto ocitne
v priestoroch jaskyne prvýkrát,
prepadne ho pocit úzkosti.
Prudkými pohybmi sa chce
čím skôr dostať von. Na pamiatku
mu preto zostane veľký
počet modrín.“ Jaskyniar
začal objavovať čaro tohto koníčka
ako osemnásťročný. K
jaskyniam sa dostal vďaka
svojmu bratrancovi, ktorý je
svetovým bádateľom a spolupracuje
aj so známym dokumentaristom
Paľom Barabášom.
„Ako prvú sme s kamarátmi
preliezli jaskyňu Malá skala.
Má približne stodvadsať metrov
a je plná náročných prekážok.
Práve preto sa hovorí, že
kto ju zdolá, absolvuje krst jaskyniara.“
Jaskyňa dýcha minulosťou
„Priestor je úzky, ale nebojte
sa. Telo sa dokáže prispôsobiť a
cestu si vždy nájde.“ Ležíme na
vlhkej zemi a pod chrbtom cítime
kamene. Nohami sa posúvame
do úzkeho priestoru.
Tvár sa nám miestami otiera o
chladné a vlhké skaly jaskyne.
Každým pohybom hľadáme
možnosti, ako sa posunúť ďalej.
„Už len kúsok a sme v sieni.
Toto je najnáročnejšia časť
jaskyne, ale uvidíte, že keď ju
zdoláme, bude to stáť za to.“
Zrazu stojíme vo veľkej sieni s
krasovou výzdobou. Naskytá
sa nám pohľad na obrovské
Sintrové zrkadlo.
„Jaskyňa bola v minulosti
pre turistov veľmi obľúbená a
navštevovaná. Existuje fotka,
na ktorej ľudia stoja pred pôvodným
vchodom. Počas druhej
svetovej vojny bombardovala
Červená armáda nemecké
vojsko, ktoré sa skrývalo na
kopci. Vchod jaskyne sa zatarasil
a na istú dobu sa stratila.
Objavili sme ju a s prekážkami
sme sa do nej dostali cez nový
vchod.“
Keď do nej Alexander prvýkrát
so svojimi priateľmi vstúpili,
našli v nej starý zhrdzavený
krompáč. „Nechal ho tu
niekto, kto chcel objaviť skrytý
poklad. O tom, že v tejto jaskyni
boli ukryté poklady, totiž
hovoria mnohé legendy.“
Bojoval o život
Jaskyniarstvo je krásne, no
nebezpečné. Ľudia, ktorí milujú
tento koníček, často riskujú
nielen svoje životy, ale aj životy
svojich kolegov. „Keď s priateľmi
vstupujeme do jaskyne,
musíme dávať veľký pozor. Ak
by sa mojim pričinením stala
nehoda jednému z priateľov,
nezniesol by som život s takou
myšlienkou. Bol by to asi jediný
dôvod, prečo by som sa do
jaskyne už nikdy nevrátil,“
konštatuje Alexander. O život
už tiež neraz zabojoval, keď ho
počas jedného zostupu zasypalo.
Pri inom zostupe sa pošmykol,
padol do jaskyne a šúchal
sa po kameňoch niekoľko metrov.
Všetko však nakoniec
vždy dobre skončilo. Ani napriek
týmto skúsenostiam
nemá strach vrátiť sa späť do
jaskyne. Keď sa do nej vyberie
sám, vyhýba sa extrémnym situáciám.
„Ak by sa niečo stalo, ťažko
by mi niekto pomohol. Preto si
radšej ľahnem do niektorej z
plaziviek, vnímam prievan a
rozmýšľam nad jaskyňou.“ Počas
vstupov do týchto podzemných
priestorov človek
príde na mnoho vecí. V priestoroch
pod zemským povrchom
si uvedomí, čo je v živote
skutočne dôležité a netrápi sa
nad malichernosťami.
Jaskyne sú živé bytosti
Pri odkrývaní jaskýň dochádza
často k nehodám, pretože kopaním
sa porušuje vrstva závalu.
Ak by sa v tom čase v jaskyni
niekto nachádzal, nešťastie
by pravdepodobne neprežil.
„Možno mi to raz bude osudné,
ale riadim sa životnou filozofiou.
Jaskyne sú podľa mňa živé
bytosti a samé rozhodnú o
tom, koho vpustia dnu a koho
nie.“ Ľudia často nevedia pochopiť
dôvody, pre ktoré jaskyniari
riskujú svoje životy.
Pýtajú sa ich, prečo to robia?
Prečo trávia víkendy v špinavých
hnusných dierach? Veľký
úspech jaskyniar predsa nikdy
nezíska, nestane sa slávnym a
nič po ňom nezostane. Alexander
Lačný má iný názor.
„Práca, ktorú sme spravili v
tejto jaskyni, tu zostane niekoľko
tisíc rokov. Ak sa nám
podarí preniknúť ďalej, bude
významná aj pre ľudí v budúcnosti.
Človek umrie a za sto rokov
schátra aj dom, ktorý postavil.
Málokto si na neho
spomenie, nech bol akýkoľvek
slávny. Po nás však zostane táto
práca.“
Práve toto je dôvod, prečo
jaskyniar a jeho kolegovia zo
speleoklubu pátrajú po jaskyniach
v okolí Trnavy. Nejde im
o vzácne poklady alebo objavy,
pretože v Malých Karpatoch
ich veľa nenájdu. „Významné
bolo znovuobjavenie Trstínskej
priepasti s vodnými jazerami
v kameňolome. Minulý
rok sme tam objavili sto metrov
nových priestorov s pizolitovou
výzdobou. V inej jaskyni
sme narazili na kosti medveďa
hnedého. Medvede hnedé žili v
Malých Karpatoch naposledy
za čias Slovanov,“ rozpráva
bádateľ počas našej prestávky
vo veľkej sieni.
V tejto sieni členovia speleoklubu
počas zimných mesiacov
aj spávajú. „V zime je to
paráda. Máme tu rozložené
stanovisko a striedame sa pri
kopaní. Vonku je fujavica, záveje
snehu a my sme ukrytí v
jaskyni. Keď ráno vyjdeme na
povrch, svieti už slnko.“
Čaro aj depresie
Záľuba Alexandra Lačného je
veľmi čarovná, no vie byť aj
deprimujúca. Dlhé roky sa títo
ľudia môžu snažiť o objavovanie,
niektoré prekážky sú však
pre ľudskú bytosť neprekročiteľné.
„Nikdy neviete, či bádate
správne a či jaskyňa pokračuje.
Môže prísť prekvapenie,
ale i sklamanie.Možno v budúcnosti
dopomôže k objavovaniu
jaskýň technika. To už
ale nebude to skutočné čaro a
dobrodružstvo,“ hovorí. Do
klubu jaskyniarov sa prihlásilo
už mnoho mladých ľudí. Zo začiatku
boli nadšení, chceli niečo
dokázať a túžili po objavoch.
„Malokarpatské jaskyniarstvo
však nie je o významných objavoch
a tak odhodlanie rýchlo
pominulo. Jaskyniarstvo je
predovšetkým tímová práca
a jednotlivec by nedokázal v
jaskyniach v podstate nič,“
dodáva Alexander.
Spiatočná cesta ubieha rýchlejšie
ako cesta do jaskyne. Už
známe prekážky sa zdolávajú
jednoduchšie. Čoskoro sa ocitáme
pri východe. „Hovorí sa,
že keď ste v jaskyni, čas neubieha
a človek nestarne,“
usmieva sa Alexander. Pozrie
na hodinky a oznámi, že v jaskyni
sme strávili skoro tri hodiny.
Vystúpime z jaskyne a do
očí nám udiera slnko. Sme na
povrchu. Čas opäť plynie a svet
sa točí ako obvykle.
DARINAKVETANOVÁ
