Ziskom majstrovských titulov
s volejbalistkami Slovenska
a Rakúska sa tréner Vladimír
Sirvoň radí medzi najúspešnejších
na Slovensku.
Akú mal vlani sezónu, a kam sa
zberá v tej nasledujúcej? Spýtali
sme sa ho tento týždeň v Senici.
- Ešte to nie je rozhodnuté. Ešte sa
dohadujem s niektorými klubmi.
Nechcem ísť veľmi ďaleko. Čiže
Česko mi vyhovovalo, aj Rakúsko,
ale sú tu aj ponuky z väčších diaľok,
zo Španielska aj z Turecka. A
to sú krajiny dosť neisté. Myslím
si, že tento región mám dobre
zmapovaný a tu by sa mi lepšie
pracovalo.
Vyste minulý rok aj v Přerove
dokázali nemožné...
- Hovorí sa, že skoro nemožné. Bolo
to pre mňa zaujímavé, že som si
trošku vyskúšal iný level, a v inej
polohe tú prácu, že som naskočil
do nejakého, ako sa vraví, rýchlika,
a ten bol dosť pokazený. Takže
podarilo sa mi to, overil som si
svoje schopnosti, pokračoval som
potom sebavedomejšie. Samozrejme,
imidž som si vylepšil v
Česku. Tam som nikdy nepracoval.
No a tá Viedeň, to bolo krásne.
To bolo už na spadnutie, tam sa
prehrávalo 2:0. To bolo 3:0 a 3:1.
Ten mančaft už bol tak zdevastovaný.
Hrali sme s Klagenfurtom.
Klagenfurt ešte na tie posledné tri
stretnutia kúpil dve skutočne
dobré Američanky, žiadne študentky,
ale hráčky. Naproti tomu
v Post Viedeň sa zranili hráčky,
čiže, to bolo skutočne na hranici.
Tam som trošku aj riskoval v
príprave, a vyšlo to. My sme potom
trikrát 3:2 vyhrali. A to bola
pre mňa veľká satisfakcia.
Keby ste mali charakterizovať
tú predchádzajúcu sezónu prívlastkom,
aká bola?
- Bol to v mojej kariére najhorší
rok. Lebo to, čo sa stalo, to bolo
nepredvídateľné. A na posledný
moment, a tam sa už nedalo riešiť
ani pre mňa, ani pre niektoré
hráčky, ani pre trénerov. To bolo
neriešiteľné, ale naproti tomu, tie
dve injekcie, tie boli nádherné –
Přerov a Viedeň. S Přerovom sme
sa dostali až do play off a s Viedňou
sme boli majstri.
Žijete v regióne, bývate v Podbranči.
VSenici ste na bicykli,
koľko kilometrov je od vás?
- Pätnásť, aj do kopca. Ale nebudem
machrovať, do kopca to potlačím.
Ja nepotrebujem takú
námahu v mojom veku. Stačí tá
stredná záťaž. Pozrite sa. Ja som si
povedal na začiatku, že po toľkých
rokoch toho napätia, toho tlaku...
A hlavne, tu bol v Senici obrovský
tlak, že mi aj padne oddych dobre.
Venoval som sa viac baraku, rodine,
a samozrejme, pripravoval
som si ďalšiu sezónu...
Ste veľmi úspešný tréner volejbalu,
aj právnik?
- Pomáhal som v niektorých kluboch,
konkrétne aj vo Viedni. Organizoval
som aj na Myjave –
MEVZU finále a iné akcie. Pomáhal
som klubom i hráčom. Komunikoval
som s agenta-mi. Ja som
v minulosti robil agenta, a možno
sa k tomu sčasti vrátim.
Pozrime sa na vaše ďalšie obdobie?
- Rozhodnutie padne do 10. augusta.
Z troch možností niekde
nastúpim. So mnou rokoval aj
Prostějov, to bolo pre mňa zaujímavé.
To bolo blízko, a idú hrať
Champion ligu a to je výzva. To
som si ešte nezakaučoval.
Přerov je dobrý klub. Tam ma rešpektovali,
dali mi voľnú ruku, a
nakoniec, tam som ich zbláznil
a bolo to veľmi dobré. Přerov je
finančne limitovaný, nie z hľadiska
mojich financií. Tam by
nebol problém, ale ten team by
bol zasa na konci tabuľky niekde,
a musel sa zase, zachraňovať.
A načo? To radšej tie peniaze
nech dajú do hráčky a nech si
zavolajú nejakého mladého trénera.
A Viedeň je zaujímavá z
toho titulu, že to poznám, absolútne
viem kam pôjdem, s kým
budem robiť. Poznám aj hráčky,
trénerský team, prezident je
môj priateľ. 22 rokov som tam
pracoval, a hrajú champion ligu,
to je najprijateľnejšie pre mňa.
Pričomsi najlepšie oddýchnete?
- Pri práci na chalupe. To je moje
večné hobby. Teraz kosím. Na
hríby nechodím, lebo ja si neverím.
Aj keby som vedel, že je
dobrý, ja si neverím na hríby,
viac na ovocie, a spracovávam
ho, navštevujem často, vždy keď
je treba, pálenicu U Varsíkovcov,
vlani som pálil kalvados,
lebo neboli slivky. Tento rok je
úroda všetkého, aj stromy sa
lámu, takže, teším sa. Lenže, či
to budem stíhať, keď budem
preč. Ale uvidíme. Asi si vyberiem
tú možnosť tuná bližšie.
Buď tie Čechy, alebo Viedeň.
Čo je podľa vás dôležité v kontakte
medzi trénerom a
hráčmi, aby to vychádzalo?
- Myslím si, že najdôležitejšie je
presvedčiť hráča, alebo hráčku,
že to robím dobre, a že sa zlepšuje,
na základe toho, čo robím. To
sa podarilo v Přerove, tie dievčatá
za 14 dní vedeli, kde je sever,
ako sa vraví, a išli, a verili mi, to,
čo som povedal, to robili, to bolo
dôležité. Čiže, to je tá správna
motivácia z mojej strany. Ja som
tvrdý kouč, vytváram obrovský
tlak. Kričím, ale, nepoužívam,
neslušné slová, neponižujem,
dokážem sa ospravedlniť, a to sú
veľkéatribúty.
MILANSOUKUP
