Ivan Lehotský z Plaveckého
Štvrtka, autor knihy Moje
diery v ementáli,môžesám
dobre posúdiť, akosmena
tompri budovaní v minulosti
často spomínaného „druhého
Švajčiarska“.Témesa
venuje aj v pripravovanej
knihe Murovaná drevenica.
Do emigrácie odišiel v novembri
1968. Najsilnejším dôvodom bolo
sklamanie a pocit beznádeje,
že sa nepodarilo uskutočniť
Dubčekov ideál „tretej cesty“.
Do Švajčiarska prišiel za matkou,
ktorá tam istý čas ešte ako
mladé dievča žila kvôli francúzskemu
jazyku.
„Hneď od začiatku ma pozitívne
prekvapil korektný, otvorený
a niekedy až srdečný postoj
Švajčiarov, švajčiarskych úradov
voči nám, emigrantom. Potom
poriadok, čistota, dodržiavanie
toho, na čom sa dve strany
dohodli. Keď sa povedalo, že
niekto príde o ôsmej hodine, tak
dotyčný opravár prišiel presne
na minútu a nie o pol dvanástej,
alebo na druhý deň.“
Novákniha už na obzore
Ivan Lehotský v nej píše o svojom
návrate na Slovensko. Prečo
sa rozhodol vrátiť, čo všetko zažil,
ale aj ako vníma súčasné
Slovensko, obyčajných ľudí a
predovšetkým slovenskú politiku
a politikov.
„Nakoľko nie som od nikoho
závislý, nikomu sa necítim byť
zaviazaný, dovoľujem si písať,
posudzovať, kritizovať všetko
to, čo sa mi nepáči a čo mi lezie
na nervy. Môžem to robiť, lebo
sa cítim byť v pozícii „dvorného
blázna“, ktorý si môže dovoliť
všetkým slovenským kráľom z
minulosti, tým súčasným ale aj
tým budúcim hlasne do tváre
zakričať: „Veď Ty si nahý!“
Čo znamená tajomný názov
vašej predchádzajúcej knihy?
„Tie „diery“ reprezentujú vákuum,
v ktorom sa ja ako bývalý
emigrant stále ešte nachádzam.
Neviem, kde som doma. Cítim
sa výborne vo Švajčiarsku, sú
tam moje deti, vnúčence, kopa
mojich švajčiarskych kamošov.
Dobre sa cítim aj na Slovensku,
lebo som vo svojom jadre zostal
Slovákom, mám tu moje korene,
moje kultúrne zázemie a okolo
mňa zopár ľudí, s ktorými sivýborne
rozumiem.“
MAREKBRNA
