Článok pokračuje pod video reklamou
Prezentáciu už 17. knihy autora
žijúceho v Senici (vlastným menom
Pavla Piusa) pripravili spoločne
Záhorská knižnica v Senici
so zriaďovateľom Trnavským
samosprávnym krajom, Mestské
kultúrne stredisko v Senici a
Spolok slovenských spisovateľov
v Bratislave. Básnika Pavla
Stanislava, ktorý v máji oslávil
65. narodeniny, poznáme aj ako
zberateľa hodín, aj ako človeka,
ktorý rád varí. Do všetkých sfér
svojho záujmu nám umožnil
nazrieť pred „krstom“ novej
knihy.
Preklady do siedmich jazykov
Básnické zbierky Pavla Stanislava
boli už preložené do šiestich
jazykov (do nemčiny, francúzštiny,
macedónčiny, češtiny,
angličtiny, a poľštiny). V novej
knihe sú básne v slovenčine aj v
preklade do ruštiny. Prečo?
- Ako Spolok slovenských spisovateľov
sme nedávno vydali antológiu
38 slovenských básnikov.
Vyšla v anglickom aj v ruskom
jazyku. Mala v ruštine veľký
ohlas. Keď som sa zoznámil s
prekladateľkou, žijúcou v Nitre a
pôsobiacou na Univerzite Konštantína
Filozofa, Natáliou Kiselovou,
poprosil som ju a spoluprácu
a ona ponuku prebásniť
ma do ruštiny rada prijala.
Ste už azda jedným z najprekladanejších
básnikov žijúcich
na Záhorí?
- Ani nie. Myslím, že moji kolegovia,
vynikajúci básnici, majú
preklady už vo všetkých jazykoch.
K mojim knihám preklady
začali pribúdať až pred šiestimi,
siedmimi rokmi. Kamkoľvek
k prídem, k susedom, do
Rakúskom, i Česka, všade žiadajú
preklady. Aby sa človek
dostal do Európy, aby v Európe
bol nielen náznakovo, ale aj
skutočne, preklad je už nevyhnutným.
Čím sa Melódie každodenné
líšia od doterajších zbierok?
- Všetkých 17 mojich zbierok je
vlastne jednou zbierkou básní.
Nadväzujú na seba. Je o mojej
vnútornej výpovedi a hľadaní
cesty. Snažím sa vnútornou sebadisciplínou
zbavovať zbytočných
vecí. Vyjadrovať sa čím
jednoduchšie. Ale nie na úkor
poetiky, alebo metafory, alebo
na úkor kvalitného verša. Melódie
každodenné sú takým doznievaním,
sú istou rezonanciou.
Vraciam sa v nich aj k témam,
pri ktorých som už bol,
ale iným náhľadom, so skúsenosťou
svojho veku. Je to moje
„melodické dozrievanie.“
Gastronómia – poézia na
jazyku
Vaša manželka Mária musí byť
veľmi spokojná žena, keď je varenie
a pečenie vaším koníčkom
To je tá poézia v každodennosti
kuchyne?
- Brali sme sa roku 1974 v Nitre.
Ja som vzťah k vareniu odpozoroval
od svojej starej mamy ešte
ako chlapec. Často som pozeral
na jej ruky ako chodili po šporáku,
a všetko dopĺňali. Asi je to
dané výchovou. Vyrastali sme s
bratom Miroslavom, ktorý je
tiež veľmi dobrý básnik a prozaik,
spisovateľ literatúry faktu.
No ja som mal väčší sklon k
takýmto praktickým veciam.
Ako som dospel, chytil som sa
varenia. Niekedy môže vyjsť varenie
aj komicky. Kačicu robím
tak, že ju podlejem čiernym pivom,
a potom ešte zatriem medom...
A žena, keď sa naje, a je
spokojná, tak mi povie: „Pavolko
môj zlatý, ale, kto mi bude
variť, keď teba nebude?!“ Ja jej
vravím, prečo by som mal odchádzať
prvý? (Smiech.) Mňa to
prosto baví. Je rozdiel, keď vás
niekto núti variť, a rozdiel keď
je to záľuba. Moja žena je vynikajúca
pri pečení zákuskov. V
poslednom čase niet nad jej
kysnuté koláče a štrúdle.
Rytmus básne – rytmus
hodín
Ako dlho vás už drží záľuba v
hodinách?
- Vo všetkom je rytmus. Či si to
priznáme alebo nie. Aj keď napríklad
teraz mladí básnici, začínajúci
písať, sa veľmi uberajú
k voľnému veršu. Ale aj voľný
verš má svoj rytmus, svoju melodiku.
Tie hodiny zasa súvisia s
mojím detstvom. To nikdy nezabudnem.
Stále to mám pred
sebou. Môj starý otec mal Omegy
na ruku. Kúpené ešte za slovenského
štátu. A prišla mena
peňazí v päťdesiatych rokoch.
Nemali sme a chceli sme peniaze.
Tak starká povedala starkému,
aby predal tie zlaté Omegy.
Kúpil ich Pišta – cigáň z Nemčinian,
ako sme ho volali. A
starkému to bolo tak ľúto, že
plakal za tými hodinkami. To sa
mi vrátilo... Hodinkami sa zaoberám
len asi 15 rokov.
Ako sa kVámdostali prvé?
- Prvým mojím patrónom bol
nebohý pán Ján Tihlárik. Hovorí,
však na povale nejaké mám,
dám vám. A nešli. Očistil som si
ich, a od pána Jána Fišera, hodinára,
som obkukal, ako on s
tými hodinami pracuje. Najväčší
problém je vždy so zotrvačníkom.
Naučiť sa s ním pracovať.
A to všetko ma on naučil.
Aké je to zaujímavé...
Asi mesiac pred smrťou mi
pán Fišer priniesol do Domu
kultúry v Senici, kde som pracoval,
pinzety, skrutkovače...
Hovorí, pán Pius, vy to už robíte,
budete to potrebovať.
A predstavte si, že, manželka
mi hovorí...Vieš kto zomrel?
Pán Fišer. Hneď som si sadol,
bez toho, že by som tú báseň
upravoval, som napísal báseň
venovanú pánu Fišerovi, jedným
dúškom...
MILANSOUKUP
