Článok pokračuje pod video reklamou
(Dokončenie z predchádzajúceho vydania)
Dojatý stojím nad hrobom
Martina Čulena na cintoríne
v malej neznámej dedinke Levického
okresu v Čake a nikým
nerušený počúvam jeho obsahovo
i štylisticky vybrúsené
plamenné reči, ktoré predniesol
pred početným davom v Banskej
Bystrici 15.novembra 1862, kedy
sa stal riaditeľom tamojšieho
slovenského gymnázia.
Počúvam i vidím nadšené ovácie,
fakľový pochod, spev i hudbu
študentov na počesť „pansláva“
- milovaného učiteľa. Udalosť
predtým nevídaná – neslýchaná.
Každý zo stoviek prítomných
študentov i obyvateľov mesta
by bol vtedy bez zaváhania prisahal,
že jeho meno nezahynie,
kým národ bude národom.
Keby sa bol Čulen pokoril, mohol
sa stať riaditeľom hociktorého
štátneho gymnázia v Maďarsku.
Lenže on bol z Brodského a
tí sa podľa zachovaných povestí
nekorili ani pred Turkmi.
Požiadal o faru. Dostal ju na
odľahlom mieste v Čake, kde bol
dokonale izolovaný od celého
vtedajšieho slovenského pohybu.
V Čake mu predchádzala povesť
zúrivého pansláva. Vidieť
tak nebezpečného muža si neodpustilo
celé okolité kňazstvo.
„Boli zvedaví,“ hovorí Čulen, „či
nemám miesto nôh kopytá.“
V Čake to už nebol Čulen zo
Znieva, Banskej Bystrice či Levoče.
Posledná bitka v Znieve
urobila z neho opusteného melancholika.
Voľakedajší činorodý
pedagóg, slávnostný rečník,
človek, ktorý dokázal okolo seba
sústrediť pohyb, sa stal pustovníkom
vyhnaným zo sveta. Aj z
tejto samoty však sleduje vývoj
a pomery na Slovensku.
„My budeme žiť i vtedy, keď
už nikto nebude vedieť, že tu žil
akýsi nenávistný Tisza. Mongolská
politika na Slovensku nemôže
zvíťaziť,“ píše priateľom.
Vyťahuje sedliačikov z dlhov,
bojuje proti alkoholizmu, celé
hodiny chodí po dvoch izbách.
Stôl, stolička, posteľ a niekoľko
kníh – to je všetko, čo ho obklopuje.
Shakespeare a latinská
klasika. Ak mu študent prišiel
vrátiť dlžobu, obyčajne povedal:
„Požičaj ich zase tomu, kto ich
potrebuje.“
Ponúkli mu ešte v posledných
rokoch bohatú ivedskú faru, odmietol.
„Už ostanem len Slovákom.“
Na pohrebe svojho brata Štefana,
dekana malackého, ochorel
a nezviechal sa už. Začiatkom
roku 1894, keď už nevládal,
mu pridelili kaplána, skalického
rodáka Františka Nováka.
Ten o ňom píše: „...vysoké čelo,
usmievavá tvár, ...len z očí mu
šľahal mladistvý oheň. Pripadal
mi ako staroslovenský žrec,
predstaviteľ starootcovskej viery
a slovanskej idey.“
Päť dní trval smrteľný zápas.
23. januára 1894 o 3. hodine nad
ránom skončil svoju strastiplnú
púť.
Slovensko zažialilo.
Nenávisť sa však nezastavila
ani pred majestátom smrti. Na
kare, za Čulenove peniaze, jeden
z prítomných kňazov chcel
zažartovať: „Keď sme už pochovali
panslávsku veličinu, mali
by sme si zaspievať panslávsku
hymnu.“
„A ktorá je to?“
„To neviete? Zelená sa, zelená,
suché …. v tráve.“
S veľkou úľavou si vydýchli aj
tí kňazi, ktorí mali od nebohého
požičané peniaze. Prítomný kaplán
Novák chcel zachrániť aspoň
Čulenov archív a korešpondenciu.
Dekan Rózsa nedovolil.
Čulenovi, ktorému maďarský
šovinizmus zničil všetky ideály,
ktorý celý svoj šľachetný život
venoval borbe za slovenskú reč,
bolo súdené odpočívať vyše 70
rokov pod maďarským nápisom.
Za Čulenove peniaze mu ho
dal napísať dekan Rózsa.
Konštantín Čulen v roku 1933
napísal: „Dúfajme, že ten nápis
nad hrobom nie je definitívny.
Tie inštitúcie, ktoré Čulen zakladal,
mu azda dajú nápis v reči,
pre ktorú žil a bojoval.“
Autor tohto článku je šťastný,
že mohol byť v roku 1967
aktérom pri odhaľovaní tabule
so slovenským nápisom, ktorá
hlása Slovákom, že tu sníva svoj
večný sen slovenský velikán.
PETER KOZOLKA,ŠTEFANOV
