Hoci má už 87 rokov, na udalosti
tých dní si veľmi dobre pamätá.
Keď začala vojna mal 21 rokov.
Najprv ako vojak slovenskej armády
bol odvelený na Krym do
mestečka Geničesk. Na jeseň r.
1943 bol zajatý Sovietskou armádou
s ďalšími spolubojovníkmi.
Dostal sa do lágra Usman vo Voronežskej
oblasti a odtiaľ bol
presunutý do Jefremova, kde sa
začala formovať 2. samostatná
paradesantná brigáda. Jeho pešia
jednotka bola zaradená do
bojov o Duklu z poľskej strany.
Po potlačení SNP boli mnohí zajatí
Nemcami, aj pán Michálek.
Najprv ako zajatec pobudol v tábore
pri Osvienčime a potom ich
odtiaľ presunuli do tábora v nemeckom
Bremene. Domov sa
vrátil až po vojne 27. júla 1945.
Bol rád, že všetky útrapy skončili
a on prežil, ako mu to predpovedal
jeden Rus.
Svojimi spomienkami potvrdil,
že vojna je zlo, násilie, na
ktoré sa nedá zabudnúť. Treba si
to pripomínať, aby sa niečo také
neopakovalo. Pán Michálek vyzval
žiakov, aby si tých, čo bojovali
za slobodu a v boji padli vážili.
„O Druhej svetovej vojne sme
sa učili na hodinách dejepisu.
Privítali sme však možnosť vypočuť
si spomienky pána Michálka.
Boli sme prekvapené,
keď do triedy vstúpil nevysoký
útly pán. Zaujal nás hneď jeho
kabát, na ktorom mal viacero
vyznamenaní, ale aj to, že má už
87 rokov. Veľmi živo si pamätal
všetko, čo prežil. Spomínal udalosti,
príhody, kamarátov, krutosti
i hrôzy vojny. Svoje zážitky
prezentoval i po nemecky, rusky,
poľsky, čo sa naučil v styku s
Nemcami, Rusmi, Poliakmi. Aj
sme sa zasmiali, hoci obdobie o
ktorom hovoril, nebolo príjemné,“
povedali po besede žiačky z
9.A Bronka Križanová a Dominika
Radičová.
Za všetkých deviatakov mu
poďakovala predsedkyňa školského
parlamentu Danka
Šarközyová z 9.B a odovzdala kytičku
kvetov. Beseda sa všetkým
páčila. Keď sme vychádzali z
učebne, cítili sme sa ako po prečítaní
dobre spracovanej knihy.
Besedu sme zorganizovali v
rámci spomienok na aprílové
oslobodzovanie Záhoria a májových
osláv Dňa víťazstva nad fašizmom.
OTÍLIABÁCHOROVÁ