Článok pokračuje pod video reklamou
(POKRAČOVANIE Z PREDCHÁDZAJÚ-
CEHO VYDANIA)
Dojatý stojím nad hrobom
Martina Čulena na cintoríne
v malej neznámej dedinke Levického
okresu v Čake a nikým
nerušený počúvam jeho obsahovo
i štylisticky vybrúsené
plamenné reči, ktoré predniesol
pred početným davom v Banskej
Bystrici 15.novembra 1862, kedy
sa stal riaditeľom tamojšieho slovenského
gymnázia. Počúvam
i vidím nadšené ovácie, fakľový
pochod, spev i hudbu študentov
na počesť „pansláva“ - milovaného
učiteľa. Udalosť predtým
nevídaná – neslýchaná. Každý zo
stoviek prítomných študentov
i obyvateľov mesta by bol vtedy
bez zaváhania prisahal, že jeho
meno nezahynie, kým národ
bude národom.
Začiatkom roka 1859 poslalo
Ministerstvo školstva Čulena
do Szatmáru, kde bolo tamojšie
gymnázium v úplnom rozklade.
Profesori ho prijali nevľúdne,
lebo vedeli, že tam mal za úlohu
urobiť poriadok. S nadľudským
úsilím „prevychoval“ svojich
kolegov svojím vzorom a svojím
prístupom k celému okoliu si získal
študentov, ich rodičov a napokon
i kolegov. Sám zo svojich
skromných prostriedkov vydržiaval
5 chudobných žiakov a stal
sa zakrátko povestný. Szatmársky
biskup, ktorý si ho v krátkom
čase obľúbil, ho menoval radcom
konzistória.
Napriek svojej popularite ťažko
znášal vyhnanstvo v Szatmári.
Jeho prudký temperament tu
bol odsúdený na nečinnosť na
národnom poli.
Októbrový diplom 1860 dal v
praxi moc a právo do rúk Maďarov.
Maďarčina sa stala vyučovacou
rečou v školách a prioritnou
i vo verejnom živote. Po memorandových
udalostiach sa život /
haszontalan tótot táplálnak/ „naničhodného
Slováka“ v Szátmári
znemožnil a Čulen prosí o miesto
profesora v Banskej Bystrici.
Keď Viedeň hodila odrobinky
Slovákom, Moyzes vymohol Čulenovo
preloženie.
Príchodom Čulena do Banskej
Bystrice zaznamenala kultúrna
história jedno z najkrajších období
národného života. Čulen si
zvolal profesorov a žiakov a predniesol
im pamätnú reč, ktorú zaznamenal
Vajanský ako rétorický
skvost. „Tamhľa z dedín, z ktorých
ste prišli, čakajú na vás, že
im prinesiete kus lepšieho života.
Máte povinnosti k sebe i k národu.
Vy ste soľ slovenskej zeme.
Nesmieme sklamať Slovensko,
nesmieme sklamať Moyzesa.“
Energický spád reči, bohatý a
hutný obsah, brilantná štylistika
snúbená s horúcou láskou k
národu a osobné kúzlo rečníka
urobili svoje. Študentské „sľubujeme“
vo večernom banskobystrickom
šere znelo ako národná
prísaha. Čulen zapustil pluh k
vyoraniu hlbokej brázdy na „národa
roli dedičnej“. Nečudo, že
banskobystrické gymnázium sa
stalo najostrejším tŕňom v oku
maďarských šovinistov. Všetko
slovenské bolo nebezpečné a
vlastizradné. Národ sa prebúdzal.
Moyzes píše: Čulen je správny na
svojom mieste!
Bola to vysoká cirkevná hodnosť
a titul tajného radcu Moyzesa,
ktoré krotili zúrivých maďarónov.
Až po smrti Moyzesa si
Béla Grunwald, notár Zvolenskej
stolice, dovolil napísať: „Moyzes
si zadovážil vysokú cirkevnú
hodnosť za cenu vlastizrady“.
Grunwald píše: „V Banskej Bystrici
je potrebný okamžitý zásah.
Gymnázium je hniezdo panslávov,
pôvodcom všetkého zla je
Čulen! Mládež nosí na čiapkach
slovenské kokardy, spieva slovenské
piesne, ba čo viac – používa
výlučne slovenskú reč. S riaditeľom
musí byť preložený aj celý
profesorský zbor.“
Čulen bol preložený do Levoče.
Národné noviny vtedy o ňom
písali: „Čulenova činnosť ostane
požehnaná, kým slovenské zvuky
v Tatrách nevyhynú.“
Žiakmi bol milovaný, boli by sa
bili za svojho učiteľa. Priamy, prísny,
žartom a vtipom často napravil
viac než iní trestami. Žiaci
sa pretekali o jeho priazeň. Báli
sa nie jeho prísnosti, ale toho, že
stratia jeho náklonnosť.
V nádejach sklamaný Čulen
zaujal riaditeľské miesto v Levoči.
Ťažko-preťažko znášal správy
o úpadku banskobystrického
gymnázia, že jeho predošlé miesto
zaujal tvrdý maďarón Klamárik,
ktorý odstraňoval z ústavu
všetko slovenské.
Práve v tom čase, keď prišiel
Čulen do Levoče, podalo 21 spišských
obcí maďarským úradom
petíciu, v ktorej žiadalo rovnaké
práva pre slovenský národ, povolenie
pre užívanie slovenskej
reči na slovenskom území, uplatňovanie
Slovákov v štátnych
úradoch, vlastné národné zhromaždenie,
bielo-modro-červenú
zástavu, slovenské školstvo.
Petícia narobila veľa hluku.
Ako prvé bolo vyhľadať pôvodcu
žiadostí. Síce bez dôkazov, ale obvinený
bol Čulen. (Veď komu už
len boli dôkazy potrebné!) Súdny
asesor Prokopovič žiadal okamžité
odstránenie Čulena a jeho
predčasné penzionovanie. 45-
ročný penzista si nezaložil ruky
za chrbát. Ešte v tom roku /1868/
ide do Kláštora pod Znievom, aby
tam vybudoval nové gymnázium.
So svojimi bývalými žiakmi
udržiava čulú korešpondenciu.
Veľká škoda, že všetku súkromnú
agendu Čulena zlikvidoval
po jeho smrti dekan Rózsa. Z jeho
zachovalých listov čítame:
„Môžu nás mučiť, môžu nám
veci skántriť, môžu bezohľadne,
beztrestne šliapať práva nášho
národa, môžu nás okovať do politickej
nevoľnosti, nedokážu však
zahubiť náš národ, ak budeme
mať školy, gymnáziá – pramene
slobody a skvelej budúcnosti.“
Koľká to viera a energia!
PETER KOZOLKA,ŠTEFANOV
