Dojatý stojím nad hrobom Martina
Čulena na cintoríne v malej
neznámej dedinke Levického okresu
v Čake a nikým nerušený počúvam
jeho obsahovo i štylisticky
vybrúsené plamenné reči, ktoré
predniesol pred početným davom
v Banskej Bystrici 15.novembra
1862, kedy sa stal riaditeľom tamojšieho
slovenského gymnázia.
Počúvam i vidím nadšené ovácie,
fakľový pochod, spev i hudbu
študentov na počesť „pansláva“
- milovaného učiteľa. Udalosť
predtým nevídaná – neslýchaná.
Každý zo stoviek prítomných študentov
i obyvateľov mesta by bol
vtedy bez zaváhania prisahal, že
jeho meno nezahynie, kým národ
bude národom.
Nepriatelia slovenského národa,
ktorých bolo vždy neúrekom,
či už z juhu, západu či východu,
sa vzácne zhodovali v jednom:
Odstreľ im vodcu a stádo sa rozpŕchne.
A veľkých duchov mal
náš malý národ asi v nepriamej
úmere. Čím to je? Kto by sa bránil,
keď mu nikto nekrivdí, kto by písal
memorandá, prosbopisy, keď
je rovnocenný a slobodný?
Kto bol Martin Čulen, rodák z
Brodského, o ktorom popredný
literárny historik Jaroslav Vlček
napísal, že bol druhým Ľudovítom
Štúrom?
Zdalo by sa, že je toto prirovnanie
smelé, nadsadené, lenže ťažko
by bolo nájsť osobnosť v slovenskom
živote, ktorá by bola celým
životom, vplyvom na vtedajšiu
študujúcu mládež bližšia k Ľudovítovi
Štúrovi ako Martin Čulen.
Niet od roku 1850 až do roku
1880 na Slovensku žiadnej národnej
aktivity, v ktorej by sa Čulen
nebol aktívne zúčastnil. Slovenské
časopisy, slovenské gymnáziá,
spolok Živena, Spolok sv.
Vojtecha, Kníhlačiarsky spolok,
kazateľská a pedagogická činnosť
ho zaraďujú na popredné miesto
v slovenských národných a kultúrnych
dejinách.
Narodil sa 31. mája 1823 v Brodskom
v roľníckej rodine, v ktorej
vládla prirodzená inteligencia
a zdravý sedliacky rozum. Jeho
otec, ako každý Brodčan, bol nebojácny
a prudký. Panská vrchnosť s
nevôľou sledovala, že dal všetkých
svojich synov – Michala, Martina
a Štefana študovať za kňazov. Jeho
matka Katarína, rod. Hladíková,
bola zbožná a pracovitá. S úctou
a obdivom si na ňu Martin v
neskorších rokoch spomína.
Do elementárnej školy chodil
v Brodskom. Aj v týchto primitívnych
podmienkach vynikal fenomenálnou
pamäťou. Stredoškolské
štúdiá skončil v Skalici a
v Prešporku. Teológiu vyštudoval
na viedenskom Pázmáneu. Oduševnený
národnými štúrovskými
prúdmi tu zburcoval národne
vlažných rodákov, založil čitateľský
spolok, slovanskú knižnicu a
nadviazal čulú spoluprácu s vtedajšou
slovanskou inteligenciou.
Tu ho zastihli i výbuchy revolúcie
v r. 1848.
Skôr, ako sa na pozvanie srbského
spisovateľa Karadžiča vybral
do Prahy, rozhodol sa ísť do
Skalice poradiť sa s priateľmi Novákom
a Malým. A táto cesta ho
stála skoro život. Jeho nekompromisné
slovenské vystupovanie vo
Viedni, články a temperamentné
prejavy ho zaradili medzi „vlasti
nebezpečných ľudí“. Len so
šťastím sa prezlečený a s cudzím
osobným preukazom prepašoval
zo Skalice cez kopčianske lúky do
Brodského, odkiaľ odišiel na Slovanský
zjazd do Prahy.
13. decembra 1848 bol vysvätený
za kňaza a hneď nato sa stal
kaplánom vo Veľkých Levároch.
Jeho ideálom nepostačovala iba
fara, a tak po troch rokoch odchádza
do Banskej Bystrice, kde zaujal
miesto dočasného profesora
matematiky. V roku 1851 vykonal
na Viedenskej univerzite profesorské
skúšky, všetky s vyznamenaním,
a stal sa riadnym profesorom
matematiky a fyziky. Okrem
týchto predmetov prednášal aj
jazyk maďarský.
Čulena poverili, aby napísal
vhodnú učebnicu matematiky.
Za knihu Lehrbuch der Arithmetik...“
dostal mimoriadnu odmenu
200 zlatých.
Po piatich rokoch bol Čulen
preložený na gymnázium do Prešporka,
kde už nebol Štefan Moyzes,
ktorý by bol miernil germanizujúcu
činnosť rakúskych profesorov.
Bol jediným slovenským
profesorom na tomto ústave.
Martin Čulen bol vynikajúci
kazateľ. Záležalo mu nielen na
obsahu ale i na forme prejavu.
Každé jeho gesto malo význam a
o každom vedel vopred, ako bude
účinkovať na poslucháčov. Účinok
zvyšoval jeho charizmatický
výzor, štíhla postava, láska k poslucháčom
a presvedčenie.
Napriek tvrdému odporu farára
Heilera dosiahol, že slovo božie
sa v kostole sv. Trojice hlásalo aj v
slovenskom jazyku.
Ako pedagóg miloval svojich
žiakov, obetoval sa im, ale nič neodpúšťal.
V zápisoch z tohto obdobia
jeho života sa dozvedáme,
že práve v Prešporku chodil do
vyšších ročníkov akýsi študent
Plener, syn vyššieho štátneho
úradníka, ktorý si dovoľoval viac
ako bolo treba. Všetci profesori
jeho výstrelky prehliadali, lebo
sa báli otcovho vplyvu. Čulen ho
dvakrát upozornil a na tretí raz
ho vyšmaril z triedy. V ústave bol
z toho poplach, kolegovia sa s Čulenom
v duchu lúčili. Nestalo sa
však nič. Iba mladý pánko skrotol
a autorita Čulena vzrástla.
Hľa, aký neštandardný príklad
pre dnešných chudáčikov – pedagógov,
ktorých v dnešnom predemokratizovanom
svete nechráni
žiaden zákon!
(Pokračovanie v budúcom čísle)
PETER KOZOLKA