Ľudovú školu navštevoval v Holíči
medzi rokmi 1903-1909.Potom do
roku 1917 študoval na gymnáziu v
Skalici, kde aj maturoval.
Študoval históriu, slavistiku i
archívnictvo na univerzitách v
Bratislave, Prahe, parížskej Sorbonne,
študijné pobyty absolvoval
vo Viedni i v Budapešti. Roku
1939 sa stal riadnym univerzitným
profesorom, roku 1968 akademikom
Slovenskej akadémie
vied. Zo župného archivára sa stal
prednostom Krajinského archívu
v Bratislave, z ktorého vybudoval
vedecký ústav. Bol znalcom maďarsko-
slovenskej problematiky.
Podal súhrnnú filozofiu slovenských
dejín a na rozdiel od
českých historikov zdôrazňoval
samostatnosť slovenských dejín
do roku 1918.
Viaceré štúdie a samostatné
práce venoval aj vrcholnému obdobiu
slovenského národného obrodenia
1790-1849.
Hlavným dielom jeho vedeckovýskumných
aktivít je 13 zväzkov
(so 7000 stranami) venovaných
Slovenskému povstaniu 1848-1848
čo nemá svojím rozsahom obdoby
ani v slovenskej, ani v maďarskej
historiografii. Sú umocnené dokumentmi
získanými vo viedenských,
budapeštianskych aj súkromných
a župných archívoch
na Slovensku.
Venoval sa aj divadelnej kritike,
polemikám, recenziám, i prekladom
divadelných hier. V prvej Československej
republike bol predsedom
medzinárodnej komisie
pre menšinové otázky, roku 1938
sa zúčastnil na rokovaniach s Maďarskom
v Komárne, no po 14. marci
1939 miesto v komisii neprijal.
Roku 1946 bol spoluzakladateľom
a do roku 1948 predsedom Slovenskej
historickej spoločnosti.
Daniel Rapant získal roku 1987
zlatú medailu Slovenskej akadémie
vied a patrí medzi najvýznamnejších
slovenských historikov.
(MS)