Čľupnutie mu ešte stále doznievalo
v ušiach, keď ho obklopila
tma a chlad. Hučalo mu v hlave,
zaľahnutých ušných bubienkoch.
Prestával klesať. Roztiahol ruky
a cítil, že teraz sa vznáša, ba, začal
mierne stúpať. Vytláčalo ho
to naspäť, na vzduch, na svet.
Práve včas. Dochádzal mu kyslík.
Hlava sa so špľachotom vynorila
nad hladinu. Zalapal po
vzduchu. Lačno ho nasal do pľúc
a rozkašľal sa. Kopal nohami,
šliapal vodu. Pokúšal sa v tme
niečoho zachytiť, ale prsty zakaždým
nahmatali len klzký
kameň obrastený machom.
Ľadová voda ho takmer úplne
prebrala. Triezvel. Vyvrátil hlavu
a pozrel sa dohora. Akoby sa
pozeral do komína zaneseného
sadzami. Úplne v strede rozoznal
svetlejší ovál posiaty svetielkami.
Uvedomil si, že je to
nočná obloha s hviezdami. Odrazu
ho premkol pud sebazáchovy.
Chce žiť! Veľmi chce žiť!
Pokúšal sa plávať v stiesnenom
priestore. Nešlo to. Bolo mu jasné,
že takto dlho nevydrží. Musí
sa dostať von, vydriapať sa z tej
pasce, do ktorej dobrovoľne skočil,
ináč...
Oprel sa chrbtom o kamennú
výmurovku a nohami sa zaprel
do kameňov oproti. Pomaly, využívajúc
každú škáročku, každú
nerovnosť, sa vyťahoval nahor.
Driapal sa hore a zase skĺzaval
po vlhkom šmykľavom machu.
Bil sa o každý centimeter. Nechcel
skončiť na dne tejto studne!
Nevedel, koľko to trvalo. Či to
boli minúty alebo hodiny. Keď
sa prehupol ponad múrik a skotúľal
do trávy, roztriaslo sa mu
celé telo. Triaška ním len tak
lomcovala. Chvíľu ležal na chrbte,
dychčal, čakal, kým naberie
trochu síl, aby sa dokázal postaviť
na nohy. Snažil sa spätne
premietnuť si v mysli, čo sa
predtým odohralo. Vie, že bol
opitý. Veľmi opitý. Že skočil do
studne. Sám, dobrovoľne. Skočil
tam preto, lebo sa stalo čosi
strašné. Hrozné. Čo nedokázal
zvládnuť. Ale čo sa to stalo?
S fučaním sa postavil na nohy
a tackavo, so stále sa trasúcimi
kolenami, podišiel k sedliackemu
domu s rozsvietenými oknami.
Pootvoril dvere. Stačil mu
jediný pohľad do miestnosti:
Tak predsa je to pravda! Nebol to
len zlý sen! On to skutočne urobil!
Opilec a bitkár
Lámali nad ním palicu: Všetko je
zbytočné, nikdy sa nezmení! V
päťdesiatke ho už nikto neprevychová!
Mali na to veľmi dobrý dôvod.
Odmalička bol maminým a
otcovým miláčikom, čo sa nie
príliš pozdávalo starším súrodencom.
Vyučil sa za elektrikára.
Spočiatku na neho bolo počuť
len samé chvály. Z práce, aj dediny:
Je to šikovný mládenec!
Pohľadný, prácu si vie zastať,
rád pomôže aj iným! O takého sa
budú dievky trhať!
Potom prišla vojenčina. Z nej
sa vrátil síce ten istý mladý
muž, ale predsa len trošku iný.
Predtým do rúk pohárik ani len
nezobral. Kamaráti na vojenčine
sa mu kvôli tomu vysmievali.
Tak sa s nimi párkrát cez vychádzku
vybral do krčmy. Zachutilo
mu. A chutilo po tom
stále viac a viac.
Doma si to spočiatku nevšímali.
Prečo by aj? Veď kto z našincov
si nevypije? Niekoľkokrát
ho chytili za volantom opitého.
Opitý chodil stále častejšie aj do
práce. Vtedy to ani tak veľmi
nevadilo, kým si porobil to, čo
porobiť mal. V tom čase patril
pohárik k spoločenskému bontónu.
Lenže on začínal byť aj agresívny.
Ako prvá si to odniesla
mama, keď mu začala vyčítať,
prečo toľko pije. V záchvate zúrivosti
na ňu zaútočil. Bez zranenia
vyviazla len preto, lebo ju
obránili súrodenci a otec. Vtedy
bol ešte v podmienke alkohol za
volantom. Preto dostal trest naostro.
Päť mesiacov. A nariadili
mu ambulantné protialkoholické
liečenie. Nezabralo. Do ambulancie,
na antabus, prišiel viackrát
opitý. Ambulantné liečenie
premenili na ústavné. Nepomohlo.
Pil ešte viac.
Degradácia osobnosti postupovala.
Majster alkohol žal úrodu.
Matkaa syn
Naostatok ho vyhodili z roboty.
Kto by potreboval elektrikára–
opilca, absentéra? Robotu si síce
vždy nejakú dokázal nájsť, no už
iba na pomocné práce a nikde sa
dlhšie nedokázal ohriať. Keď sa
pustil do roboty, klobúk dole!
Spravil ju perfektne. No stačilo,
aby si len čuchol k poháriku a už
to prišlo. Nadával každému, kto
mu prišiel do cesty, s každým sa
chcel biť. Priam s obľubou si na
útoky vyberal nadriadených.
Samozrejme, že sa im to nepáčilo...
Čoraz častejšie sa ocital za
mrežami. Hen napadol rodičov
dýkou kričiac, že ich pozabíja,
tam zmlátil osemdesiatročného
suseda. Nepomohlo ani ďalšie
protialkoholické liečenie, ktoré
munariadil súd.
Zostal starým mládencom.
Veď ktorá žena by si na krk zavesila
večne ožratého zádrapčivého
bitkára?
Súrodenci sa z rodičovského
domu odsťahovali. Po otcovej
smrti zostal v dome s matkou
sám. Občas ju v opitosti zbil. Susedia,
ku ktorým sa utekala
skryť, o tom veľmi dobre vedeli,
hoci sa to snažila tajiť. Raz ju
dokonca nožom pichol do nohy.
Matka sa napriek všetkému
syna zastávala. A hoci predtým
nikdy nepila, po manželovej
smrti začala popíjať aj ona. Čoskoro
sa synovi v pití takmer vyrovnala.
Spoločne prepíjali všetky
peniaze. Stalo sa, že už v polovici
mesiaca zostali bez haliera.
Alkohol si statočne delili
rovným dielom. Ale potom si
svoj diel jeden pred druhým
skrývali. No a potom vyčkávali,
kto skôr zaspí a pálenku si navzájom
kradli. A keď už skutočne
nebolo čo piť, obchádzali susedov,
či by im nemohli naliať
za štamperlík...
Ožran na lavičke
„Fuj, pozri sa na toho ožrana!“
Kolega v uniforme pri pohľade
na rozgajdaného muža váľajúceho
sa na lavičke pred železničnou
stanicou pokrčil nos:
„Ten sa ale doriadil! Pozri, veď si
pustil do gatí! Celé ich má v
rozkroku mokré! Hádam si do
nich aj nenakládol?“
Zasiahnuť museli. Pred chvíľou
dostali hlásenie, že sa po
stanici potuluje nejaký opitý
muž, každému vulgárne nadáva
a obťažuje cestujúcich. Cestujúce
sa snaží obchytkávať za nohy,
potľapkávať ich po zadku. Popis
sedel na muža spiaceho na lavičke.
„Čo s ním spravíme?“ - bezradne
sa pozrel jeden z policajtov
na kolegu. „Čo už môžeme
my urobiť?“ – pokrčil rezignovane
ramenami druhý. „Len sa ho
pokúsiť prebrať, alebo ho odviezť
do záchytky. No myslím,
že teraz, v takomto stave, ho nikto
nedokáže vypočuť!“
Prebrať sa im ho nepodarilo.
Modliac sa, aby im nezababral
auto, ho natlačili na zadné sedadlo.
Cestou sa prebral a začal
brblať, že mu musia pomôcť, lebo
sa stalo čosi strašné. Ale čo, to
sa od neho nedozvedeli. To, že sa
prihodilo čosi veľmi vážne a
musia mu zavolať políciu, sa
snažil povedať aj lekárovi v záchytke.
Ale príliš mu nerozumeli.
Preto ho pozobliekali do trenírok,
pichli mu upokojovačku a
uložili ho do postele. Nadránom
k sebe volal ošetrovateľa. Ošetrovateľ
pribehol za lekárom:
„Zdá sa, že je to naozaj vážne.
Ten opilec tvrdí, že si zabil matku!“
Majstrova žatva
Odviezli ho pred vyšetrovateľa.
Tomu sa z neho podarilo vytiahnuť
asi toľkoto: Dopoludnia
bol v práci. Hneď ako prišiel domov,
pohádal sa s matkou, lebo
niekde zašantročila zátku od fľaše
s octom, čo mu veľmi vadilo.
Medzitým prišla k ich domu pojazdná
predajňa, preto sa prestal
hádať a utekal na nákup. Kúpil
aj pol litra borovičky. Matke z
fľaše odlial do ploskačky, z ktorej
popíjala ona. On si pálenky
doprial rovno z kúpenej fľaše.
Kým sa pojazdný obchod vrátil z
druhého konca dediny, bolo už
po zásobách pálenky, preto keď
predajňa opäť prechádzala okolo
nich, kúpil ešte jednu fľašu. Nevie
vraj celkom isto, ale myslí si,
že z nej už matke zabudol odliať.
Vypil ju teda asi sám. Ďalej si
toho veľa nepamätá. Len čosi
útržkom. Ako stáli s matkou
oproti sebe. Ako držal v ruke dýku.
Ako matka klesá na zem. Ako
sa ju pokúša dvíhať. Vtedy mu
vraj došlo, čo sa stalo, čo urobil.
Chcel so všetkým skoncovať.
Utekal na dvor a skočil do studne.
Ale voda ho vyniesla na hladinu.
Podarilo sa mu zo studne
vydriapať. Ešte sa doma presvedčil,
či je mama skutočne
mŕtva. Ležala na zemi v kaluži
krvi. Nedýchala. Rozhodol sa, že
sa ide sám udať na políciu. Aj do
mesta zašiel, ale aby nabral odvahu,
potreboval si vypiť, ale
trošku to prehnal a...
Výjazdová skupina našla v
dome ležať na podlahe mŕtvu
starú ženu. Bola neuveriteľne
vychudnutá. Ruky a nohy mala
také vysušené, že pripomínali
fotografie z koncentračných táborov.
V čase smrti mala osemdesiatjeden
rokov. Vážila štyridsaťpäť
kilogramov. Na jej tele
napočítali päť bodnutí dýkou.
Páchateľ, jej syn, mal päťdesiat
rokov a vážil sto kilogramov...
Majster alkohol zožal svoju
úrodu. Na svete bola ďalšia tragédia.
Na súde ľutoval. Prišlo i na slzy.
Za vraždu mu vymerali jedenásť
rokov. Nariadili mu aj ďalšie
protialkoholické liečenie.
Znalci však netajili pochybnosti
– ak bude pokračovať, vzhľadom
na chorobný alkoholizmus a agresivitu,
ktorú u neho alkohol
odbrzďuje, pokračovať v pití, je
takmer isté, že opäť spácha násilný
trestný čin. Zo situácie, do
ktorej ho priviedol alkohol, sa
môže dostať len vtedy, ak bude
navždy, do konca života, úplne
abstinovať...
RADOVRBOVSKÝ
