Ako v súčasnosti vnímate
médiá?
– Médiá informujú a plnia
úlohu ochrancu demokracie.
Robia to v rôznych polohách,
podľa toho, ako sa typologicky
od seba odlišujú. Rozdiel je aj v
tom, ako ktoré médium reaguje
na určité situácie a akého má
adresáta.
Myslíte si, že vminulosti bola
novinárčina jednoduchšia ako
dnes?
– Ak hovoríme o minulosti
pred rokom 1989, do istej miery
bola podľa mňa jednoduchšia.
Existoval určitý orgán, ktorý určoval,
čo sa dá publikovať a čo
nie, aj keď novinár nemusel byť
s touto skutočnosťou spokojný,
keďže chcel napísať viac. Dnes je
to o to náročnejšie, že môžete
písať o čomkoľvek, ale zodpovednosť
je vyššia.
Novinári nie sú obmedzovaní,
ak neporušujú zásady dotýkajúce
sa ľudskej dôstojnosti, vojenského
či štátneho tajomstva.
Dokonca aj to, že niekoho urazia
či hanobia, je na ich zodpovednosti
a dôsledky za to, čo napísali,
si nesú neskôr sami. V čase
pred rokom 1989 ste nemohli
napísať to, čo ste chceli, i keď
niekedy boli pokusy písať medzi
riadkami. To, že takýmto spôsobom
sa dalo povedať veľa, vedeli
aj isté intelektuálne skupiny,
ale pre bežného adresáta boli
noviny skôr informátorom v
prospech vydavateľského subjektu,
ktorým bola komunistická
strana.
Stalo sa aj vám, že ste nemohli
napísať to, čo ste chceli?
– V čase, keď bola predbežná
cenzúra, každý text musel pred
uverejnením prejsť tlačovým
dozorom cez povereného človeka
v tlačiarni, ktorý texty kontroloval.
Vtedy sa stalo aj mne,
že mi text vrátili so slovami, aby
som ho buď doplnil, alebo isté
veci vynechal. Uvediem konkrétny
príklad. Pracoval som v
železničiarskom celoslovenskom
časopise, v ktorom sme
prinášali aj informácie o technických
novinkách. Z mladoboleslavskej
Škodovky, ktorá vyrábala
najmodernejšie lokomotívy
v Európe, priviezli do Bratislavy
nový typ rušňa a ja som o ňom
napísal do novín. Spomenul som
aj jeho parametre. Vtedajší súdruh
mi text zamietol, pretože
vyzrádzame výrobné tajomstvo.
Každý sa vraj dozvie, aký máme
rušeň, a kapitalisti na Západe
vyrobia taký istý. Pritom na tom
rušni boli všetky parametre napísané
a všetci ich mohli vidieť a
prečítať si ich. Ďalší absurdný
prípad nastal pri krížovkách. Ak
bola náhodou v legende spojitosť
medzi jedným riadkom, v
ktorom sa uvádzal predstaviteľ
Sovietskeho zväzu – Stalin a
druhým riadkom koniec života –
smrť, tak to nemohlo vyjsť, pretože
by si to vraj ľudia vysvetľovali
tak, aby Stalin zomrel.
Vprofesii pedagóga pôsobíte
už dlhý čas, vidíte nejaké rozdiely
medzi súčasnými študentmi
a študentmi vašej doby?
– Učím tridsať rokov a veľký
rozdiel nevidím. Mladý vek prináša
so sebou študentský život a
veci, ktoré sú takmer rovnaké.
Študenti majú svoje dobré
vlastnosti, sú veselí a čo je prirodzené,
niekedy sa zo školy aj
radi „ulejú“. Niektorí si myslia,
že škola im dáva málo, ale mali
by si uvedomiť, že im dá toľko,
koľko každý z nich chce. Dnešní
študenti sú však dynamickejší,
veľa vedia, a preto k nim musí
učiteľ pristupovať inak, viac sa
im venovať, dôslednejšie sa pripraviť,
kým pred nich predstúpi.
Prečo chcú podľa vás mladí
čoraz viac pracovať v médiách?
– Táto oblasť bola vždy veľmi
lákavá a atraktívna, ibaže nebolo
toľko možností, kde sa dala
študovať. Masmediálnu komunikáciu
v Trnave napríklad študuje
najväčší počet študentov a
väčšina z nich sa aj uplatní v
praxi. V minulom roku dokonca
pribudla súkromná Fakulta
masmédií na Bratislavskej vysokej
škole práva. Absolventi si
budujú svoj profil prácou v médiách,
stávajú sa známymi,
podpisujú sa pod svoju prácu a
ľudia o nich vedia, čo je taktiež
veľmi atraktívne. Sú však aj prípady,
keď študenti nedocenia, či
na toto povolanie majú predpoklady,
ale láka ich predovšetkým
tá atraktivita. Neuvedomujú
si, aká je táto práca, zodpovedná
a náročná. Niektorí potom,
našťastie, odídu zo školy.
Myslíte si, že dnes ľudia
uprednostňujú iné médiá pred
novinami?
– Je pravda, že dnes sú iné
možnosti, ako napríklad internet,
ktorý uberá novinám čitateľov.
Keď si človek ráno kúpi noviny,
možno sú pre neho informácie
v nich staré, ak ich už počul
z rádia či televízie. Tieto
médiá prinášajú spravodajstvo
každú hodinu a noviny vychádzajú
len raz za deň. Niektorým
ľuďom stačia informácie z internetu,
pretože tie sa aktualizujú
v priebehu dňa. Aj preto sa
noviny snažia prinášať senzácie,
ktorými by najviac zaujali.
Asi by mali hlavne denníky hľadať
nový spôsob, ako sa prihovoriť
čitateľom, možno prenechať
viac priestoru hodnoteniam
udalostí, analýzam, teda publicistike.
Včomvnímate dôležitosť regionálnych
novín, aké informácie
by mali prinášať?
– Regionálne noviny sú veľmi
významné. Majú veľkú váhu a
silu. Vďaka globalizácii má človek
všetko na dlani, ale aj keď
poznám dianie na celom svete,
predsa je pre mňa dôležitejšia
informácia odtiaľ, kde žijem. O
tom môžu centrálne periodiká
informovať len stručne, ale
problémami v regióne sa majú
hlbšie zaoberať práve regionálne
médiá. Je potrebné, aby sa venovali
nielen mestu, v ktorom
vychádzajú, ale aj celému regiónu.
Také noviny si čitatelia
prečítajú od začiatku do konca.
Oobecných a mestských novinách
sa často hovorí, že sú
hlásnou trúbou predstaviteľov
miest a obcí. Stotožňujete
sa s týmto názorom?
– Tento fakt sa môže týkať aj
regionálnych novín, ale hrozí to
najmä v lokálnych novinách.
Počas volieb a kampaní môžu
byť zneužité na takéto veci a
vtedy má redaktor ťažkú pozíciu.
Predsa len, tieto periodiká
vydávajú väčšinou mestské zastupiteľstvá,
a preto majú možnosť
ovplyvniť obsah novín. Sú
naozaj prípady, keď sa v novinách
prezentuje viac primátor ako
iné udalosti. Niekde to nerobia
tak viditeľne, inde to robia úplne
neprofesionálne. Riziko spočíva
aj v kvalite novinárov. Nechcem
to, samozrejme, paušalizovať,
často sa však stáva, že redaktor
nie je v skutočnosti redaktorom,
ale pracuje aj na inom poste. I
preto je tam to riziko, na ktoré
ste sa pýtali.
Vsúčasnosti sa veľa diskutuje
o pripravovanom tlačovom
zákone.Včomvidíte jeho negatíva
a pozitíva?
– Zákon, ktorý dnes platí, má
vyše štyridsať rokov. Zažil som
ho ešte počas môjho pôsobenia.
Prvá novela v roku 1990 bola radikálna
v tom, že umožnila duálne
vysielanie a duálne pluralitné
vydávanie periodík. Noviny
môžu vydávať aj súkromné
subjekty, čo predtým nebolo
možné. Toto je vari už trinásta
verzia, no nikdy nedošlo ku konsenzu
všetkých zainteresovaných
strán, ktoré sa na ňom podieľajú.
Tlačový zákon nie je len vecou
ministerstva kultúry, ale
dotýka sa širokého spektra ďalších
inštitúcií, tvorcov, adresátov,
vydavateľov a ďalších súvislostí.
Nie je jednoduché postaviť
ten zákon tak, aby každému
vyhovoval. Niekto tie
ustanovenia v zákone vníma
ako pozitívum, iný ako negatívum.
Aj v tomto návrhu zákona
sú riziká, kde sa hovorí, že v istých
situáciách je možné postihnúť
za názor, čo určite nie je
správne. Za názor by nemali nikoho
postihovať. V prípade urážok
a hanobenia sú normy, ktoré
nemôžu byť prekročené, ale to je
úloha súdu. Tlačový zákon má
umožňovať čo najširšiu slobodu
prejavu. A práve toto súvisí s
tým, že novinári sú „žandármi“
demokracie, pretože je veľmi dôležité,
do akej miery umožňuje
zákon novinárom chrániť demokraciu.
Čím im dáva väčší
priestor, tým je zákon lepší.
„ DARINAKVETANOV
