Vzduch už voňal blížiacou sa jarou.
Zdalo sa mu, že to bude príjemná
noc aj keď si na nočné
služby nevedel zvyknúť. Striedal
sa so svojou ženou. Po dvanástich
hodinách. Od šiestej rána do
šiestej večer atď. Vlastne sa s
manželkou vídali len pri výmene
služieb. Hovoril si, že to jednu
výhodu predsa len má. Nemali
sa kedy hádať...
Hoci nočné služby nemal rád,
táto nevyzerala zle. S kamarátom,
nočným vartášom z podniku
oproti cez ulicu, si dohodli
spoločnú neskoronočnú večeru,
ktorú im manželky nachystali
do hliníkových obedárov. Polievočku,
zemiačiky, mäsko. Spolu
sa najedia, dajú si koštovku z
kamarátovej menáže, pochvália
a pohania jazykom skúsených
mužov, ktorým už do dôchodku
veľa nechýba, ženy za kuchárske
umenie, možno zo skrýše za
skriňou vytiahnu ťapku a dajú
si na zahriatie štamperlík päťdesiatštyripercentnej
slivovice.
Nebola to zlá perspektíva.
"Ťuk!"
Ticho a znovu: "Ťuk!"
Kamienok sa odrazil od skla
na okne strážnice a dopadol na
betón. Kamienok sa chvíľu v
nočnom tichu opusteného podniku,
v ktorom okrem zopár potkanov
a myší bol v najbližšom
okolí jediným živým tvorom len
on, kotúľal po chodníku. Prekvapene
si kamienok ktorý priletel
z neznáma obzeral, kým na
sklo nenarazil ďalší.
Moslimovia musia pri púti do
Mekky sedemkrát hodiť kameňom
po šejtanovi, diablovi. Tentoraz
ako keby došlo k výmene.
Hoci príchodzí hádzúci kamienky
prišiel peši, nebol pútnikom.
RadoaVlado
Jeden mal dvadsať rokov, druhý
o tri menej. Spoznali sa náhodou,
na diskotéke. Už o sebe počuli.
V mestečku s pár tisíc dušami
sa klebety šíria rýchlo.
Rozprávali si hrdinské kúsky.
Teda kúsky, ktoré oni považovali
za hrdinstvo. Starší Rado sa
vyučil za murára. Akosi mu to
nešlo. Pasovali ho len za pomocného
robotníka. Aj to nechal.
Poznali sa. Vedeli o sebe. A
napriek trojročnému vekovému
rozdielu, čo je medzi adolescentmi
pomerne mnoho, sa rešpektovali.
Aj Vlado sa učil za murára. Jeho
ale ako murára do práce aj
zobrali. Po pár mesiacoch ho
drina unavila. Radšej dobrovoľne
odišiel. Mal to oveľa ťažšie
ako Rado. Otec sa na rodinu vykašľal,
keď bol ešte sopliakom.
Nepamätal si ani jeho tvár. Matka
zomrela keď mal sotva šestnásť.
Pritúlil ho brat.
Hovoril si, že musí byť tvrdým.
Takým tvrdým, aký tvrdý
je k nemu život. Aj on už mal
kadečo na rováši. S kámošmi sa
dohovoril, že vybielia istého deda
z ulice. Vedeli, že musí byť
zazobaný. Starý naozaj doma čosi
mal. Ale väčšinu na vkladných
knižkách. Tie im boli platné
ako mŕtvemu ponožky. Inkasovali
necelých dvadsaťtisíc a polícia
ich všetkých mala do niekoľkých
dní. Čakal ho súd. Úfal
sa, že sa z toho, ako mladistvý,
vytiahne s podmienkou.
Mládenec za plotom
Kamienky nepadajú z neba len
tak. Niekto ich musel hodiť. S
povzdychnutím sa zodvihol zo
stoličky. Otvoril dvere a vyšiel
do noci voňajúcej jarom. Za plotom
stál nejaký mládenec. Na
prvý pohľad videl, že je to iba nejaké
škvŕňa. Svietilo na neho
svetlo lámp. Mládenec šmátral
vedľa cesty po ďalšom kamienku,
no buchnutie dvier ho primälo
vystrieť sa.
„Stalo sa niečo?“
„Ujo! Ujo! Zablúdil som! Neviete
mi povedať, ako sa dostanem
na hlavnú cestu?“
„To nie je žiadny problém!
Musíš...“
Peniaze, peniaze a peniaze!
Diskotéka frčala. Už dávno nemali
náladu takéhoto kalibru.
Najprv si buchli zopár poldeci
fjodorky, potom skúšali víno.
Náladu najprv rozpaľovali U2,
potom Iron Maiden a Judas
Priest. Diskdžokej šťavil zosilňovače.
Membrány reproboxov
sa išli potrhať. Bezva nálada.
Prišiel čas na reč. Prekrikovali
decibely.
„V tomto pondenom svete neprežiješ,
ak nemáš peniaze. Prachy,
prachy a prachy. A prachy
nie sú. Teda, nie v našom vrecku.
Odkiaľ ich zohnať?“
„O niečom by som vedel...“
„Vedel? Tak to vysyp, ty somárik!“
„Mama ma poslala vymeniť
plynovú bombu. Vieš, do toho
podniku za mestom. Vliekol som
tú ťažkú kravinu ako otrok. Ale
čosi som videl. V strážnici, v
búde za plotom, bola iba jediná
ženská. Platil som a ona vytiahla
celý pakel peňazí. Taký igelitový.
Videl som kopec drobákov,
ale i stovky, päťstovky. Páni!
Tam toho muselo byť! Pár tisíc!
Bola tam len jediná stará baba.
Kýchneš a poondie sa!“ „Ako,
ako? Iba jediná ženská? Stará
baba? To by sa dalo urobiť...“
Zraňujúce ostrie
Mládenec za pletivom nervózne
prešľapoval. Akoby mu bolo treba
močiť. Oči sa mu zvláštne ligotali.
„Musíš sa vrátiť asi sto metrov
naspäť, potom...“
Z tmy sa oddelil tieň. Kdesi za
jeho chrbtom. Zbadal ho len kútikom
oka. Skôr ho cítil ako videl.
Podvedomie mu kázalo otočiť
sa. Už nestihol. Čiasi ruka ho
pevne objala. Bruchom, celými
útrobami, prebleskla ostrá, pálčivá
bolesť. Ostrie noža si prerazilo
cestu kožou na bruchu a
vnorilo sa do útrob.
Plán je na svete
„Toľko prachov! Vieš čo by sme
si mohli dovoliť? Všetky baby z
mesta by boli len naše! Kúpil by
som si aparatúru! Bedne! Zosilňovač!
Na to musíme ísť!
„Dobre, ale ako to urobíme?“
„Ty si somár! Obyčajný somár!
Veď hovorím, stačí kýchnuť a
starena sa zosype. Stačí ak si zoberieme
nejaké nožíky, otrčíme
ich a prachy nám vycáluje na
podnose!“
„Ale kde teraz pozháňame nože?“
„Mám niečo doma. Ideme!“
Mali to cestou. Z poličky vytiahol
dýku. Lovecký nôž s pílkovitým
opakom čepele. Podal
ho kamarátovi. Ten ho poťažkal
v ruke, skúsil ako mu padne do
dlane.
„Paráda! To máš odkiaľ?
"Ale, zabudol si ho tu jeden
kamarát... Kto si ho zoberie? Ty,
alebo ja?“
„To je jedno! Máš ešte jeden?“
„Pozri sa! Je to síce, obyčajný
kuchynský rezák, ale pekne ostrý.
Ak toto tá ženská uvidí...
Prisámbohu... Pustí do gatí...“
Cestou si to ešte raz premysleli,
pripravili plán. Ľubo prelezie
plot, skryje sa v tme, za vrátnicou.
Jaro vrátničku vyláka von.
Baba vylezie z búdy, Ľubo sa na
ňu vrhne, Jaro prelezie plot a
spolu ju zložia na zem. Ľubo sa
bude venovať vrátničke aby
neblbla, nevrieskala, Jaro pohľadá
peniaze.
Plán sa im zdal byť perfektný.
Do detailov premyslený. Stalo sa
ale, čo nečakali. Čakali bezbrannú
ženu. Z dvier vrátnice vyšiel
muž.
Boj o život
Chladná oceľ v bruchu ukrutánsky
zabolela. Na chvíľu stuhol.
Zmeravel. Zacítil, ako pílkovitá
čepeľ noža opustila jeho útroby.
Ruky psi v reflexe priltlačil na
ranu. Pocítil čosi teplé, pulzujúce,
slizké. Pochopil: "Panebože!
Veď to sú moje vnútornosti!"
Bolesť ho nútila skrčiť sa, položiť
sa na kolená, spadnúť na
zem. Obchádzali ho mrákoty.
„Nie!“ – skríkol v duchu. "Musím
bojovať! Ak spadnem, zomriem!
Musím niečo robiť!"
Bolesť a strach, ho donútili
rozbehnúť sa. Rukou si zatláčal
vnútornosti. Kričal o ratu. Jedinou
cestou k úniku bola hlavná
brána. Večer ju nezamykal. Zatváral
ju len na zástrčku. Stačí
jediný pohyb a je otvorená.
Hneď oproti je druhá strážnica.
Tam je kamarát. Určite pomôže!
Opäť bodnutie. Cítil, ako sa
mu ostrie noža tentoraz odrazu
vnorilo do chrbta. Bolesť ho vybičovala
k ešte väčšej snahe prežiť.
Videl, ako sa cez plot prehupla
postava. Pochopil, že je to
mládenec, ktorý sa pýtal na cestu,
a že na neho nastavili pascu.
On sa do tej pasce lapil. Ale ešte
sa za ním celkom nezaklapla.
Má šancu. Má šancu prežiť, ak...
Aj ten druhý mal v ruke nôž.
Videl, ako sa čepeľ zaleskla v
svetle neónov. Prekrížil mu cestu.
Nekľučkoval pred ním. Vedel,
že jeho jediná šanca je preraziť.
Ak čo len na chvíľku zaváha,
zomrie.
Druhý útočník ho dostihol pri
bráne. Cítil, ako ho jeden bodá
odzadu, druhý odpredu. Bodnutia
už ani nevnímal. V šoku necítil
bolesť. Vedel len, že ten
druhý ho bodá do hrude a tváre.
Zodvihol zástrčku, otvoril
bránu. Utekal k vrátnici oproti a
kričal, kričal a kričal.
Ani si nevšimol, kedy sa útočníci
stiahli. K vrátnici sa už len
doplazil. Ešte si pamätá kolegove
vyvalené oči. Viac nič.
Prebral sa až po niekoľkých
dňoch v nemocnici, pozašívaný,
omámený opiátmi.
Nočnámorana vrátnici
Mal neuveriteľné šťastie. Prežil.
Ale život mu visel iba na nitôčke.
Na vlásočku. Ale už nikdy
nebude taký ako predtým. Ťažko
je žiť s poprepichovanými črevami,
žalúdkom a pľúcami, nech
sa lekári hocijako snažili. Trauma
nebola len z množstva rán.
Navždy sa mu bude vracať nočná
mora z vrátnice. Mora, o ktorej
si myslel, že sa môže odohrať
len vo filmoch alebo ťažkých
snoch.
Chceliho zabiť
Vlada a Rada zadržali. Priznali
sa, ľutovali. Boli vraj veľmi opití
(podľa toho, čo uviedli, vypili
toľko alkoholu, že by to v nich
muselo vyvolať akútnu otravu
alkoholom - strážnik ale tvrdil,
že sa mu vôbec nezdali byť opitými)
a keby takí opití neboli,
tak to určite neurobia.
Aj trestných sudcov, ktorí si
už museli zvyknúť na kadečo,
zarazila brutalita mládencov.
Vrátnika sa evidentne snažili
doraziť, zabiť. Ušli , až keď sa na
scéne objavil druhý vrátnik.
Radovi vymerali osemnásť a
mladistvému Vladovi osem rokov.
To boli v tom čase výnimočné
tresty. Obaja sa odvolali.
Najvyšší súd sa nechal obmäkčiť.
Radovi trest znížil na štrnásť
aj pol, Vladovi na päť rokov.
RADOVRBOVSKÝ