Život zasvätila umeniu

Malackú rodáčku fascinovalo od
útleho detstva kreslenie. V tých
časoch však základné umelecké
školstvo nebolo príliš rozvinuté
a preto bola spočiatku samouk.
Po ukončení povinnej školskej
dochádzky hľadala spôsob, ako
pokračovať v zdokonaľovaní sa.
„Vykúpením“ bolo, keď ju v roku
1961 prijali na umeleckú priemyslovku
v Bratislave.
„Vtedy vôbec neboli informácie,
že takáto škola vôbec existuje.
Bolo to náročné hľadanie. Na
keramiku som sa dostala úplnou
náhodou. V prvom ročníku sme
si museli vybrať odbor. Všetci sa
hlásili na grafiku. Aj ja som
chcela radšej maľovať. No žrebovalo
sa a mne prisúdili keramiku.
Po čase som zistila, že ma
aj táto tvorba uspokojuje.“
Pani Čtveráková spomenula,
že väčšinu z toho, čo dodnes využíva,
ju naučil profesor Ambróz
Pajdlhauser. Po ukončení stredoškolského
štúdia sa dvakrát
pokúšala dostať na vysokú školu,
žiaľ neúspešne. Vtedy padlo
rozhodnutie, že začne tvoriť
sama na vlastnú päsť.
Tvorilapo nociach
Prvých deväť rokov pracovala
ako aranžérka. Vymenila viacerých
zamestnávateľov, istý čas
túto profesiu vykonávala v bratislavskom
PKO. „Hoci som sa
na vysokú školu nedostala, v
tvorbe som chcela pokračovať.
Bola som ešte slobodná a venovala
som sa keramike po večeroch.
Dôležité bolo zotrvať v úsilí a
najmä vystavovať. S priateľkou
sme sa o to čo najviac snažili.“
Od roku 1974 sa venovala pedagogickej
práci na Základnej
umeleckej škole v Malackách.
Umelci to u nás zväčša
nemávajú ľahké
A dokonca ani tí najschopnejší.
Libuša Čtveráková svojou tvorbou
iste znalcov presvedčila, že
k najlepším predstaviteľom
nášho umenia patrí, keďže aj
počas obdobia komunizmu jej
diela reprezentovali Československo
napríklad aj v západnej
Európe. Desiatky samostatných
a kolektívnych výstav predstavovali
overenú kvalitu.
Aj Malacky si svoju rodáčku v
minulom roku uctili - udelením
ocenenia Zlaté Pálfiho srdce.
„Musím uznať, že Malačania boli
ku mne vždy veľmi pozorní.
Som za to vďačná,“ podotkla pani
Čtveráková.
Ako sa podľa nej žije umelcom?
„Ako komu, alebo...ako si
kto vie zháňať robotu. Ja som
mala v povahe tú smolu, že som
si ju naháňať nevedela, vždycky
len čo mi padlo z neba.“
Hoci je pani Libuša aj s manželom
už na dôchodku, „bez hliny“
si ďalší život asi ani nedokáže
predstaviť. Lebo odvyknúť si
od pocitu, ktorý umelec prežíva
pri pohľade na práve dokončené
dielo, je ťažké.
MAREKBRNA