Aká to bola práca? Pýtali
smesa dnes už 88-ročného
rodáka z Veľkého Rovného,
žijúceho v Senici, pána Ladislava
Mikulíka.
- Ja som tie figúrky už mal
všetky hotové. A boli spravené
tak, že držali pohromade. Do
filmu sa však museli rozobrať.
Aby mohli byť v pohybe. A
museli sa nanovo dávať dohromady.
Ja som to mal robiť
pri natáčaní filmu. Ale vzhľadom
na to, že tam bolo treba
byť často, a zo Senice bolo zle
dochádzať, tak môj drotársky
kolega z Bratislavy Ladislav
Jurovatý to tam robil za mňa.
Rozobral a potom zasa dával
dokopy.
Očiu drotársku tvorbu sa
film opieral?
- Vo filme vystupovali figúrky
troch drotárov. Najstaršieho
drotára z Veľkého Rovného Jozefa
Keraka, ktorý je už asi 60
rokov pochovaný. Jeho figúrky
sú v Považskom múzeu v
Budatíne pri Žiline. Vystupovali
na začiatku v takom rozprávkovom
úseku.
V prostrednej časti vystupovali
moje figúrky. Ony všetky
tam chodili, spievali, aj vandrovali.
Skrátka, boli oživené.
Tretiu časť - drotársky sobáš
robil Ladislav Jurovatý z Bratislavy.
Ste rád, že sa vaše drôtené
postavičky dostali do filmu?
- Určite. Také niečo sa môže
stať len raz v živote. To ma
vtedy, v roku 1992, keď film
vznikol, povzbudilo do ďalšej
roboty. A odvtedy stále tie drôty
krivím, robím a vymýšľam
všelijaké postavy. A už je to po
celom svete roznesené.
Získala aj pani režisérka Helenou
Sláviková Rabarová
od vás nejakú spomienku na
spoločnú prácu na filme?
- Páčila sa jej jedna figúrka,
ktorú som je daroval. Ako drotár
odchádza do sveta. Za dedinou
pri kríži kľačí aj s džarkom,
drotárskym učňom, a
modlí sa, kým odíde za svojím
drotárskym šťastím preč do
sveta. MILANSOUKUP
