Študenti o Holokauste

Pred časom sa na škole uskutočnilo
stretnutie so vzácnymi hosťami.
Pani Helenou Weinwurmovou
z Holíča, ktorá prežila tri
roky v koncentračnom tábore v
Osvienčime a jej synom Petrom
Weinwurmom, prezidentom
Slovensko – kanadskej obchodnej
komory.
Študenti školy mali možnosť
dozvedieť sa množstvo informácií
o holocauste, o živote v koncentračných
táboroch, o perzekvovaní,
prenasledovaní a
likvidovaní Židov počas druhej
svetovej vojny. P. Weinwurm
zase predstavil čerstvo vydanú
knižku básní s názvom Shalom.
Beseda so študentmi trvala vyše
poldruha hodiny a po jej skončení
sme sa s jej aktérmi porozprávali.
Vyste prežili druhú svetovú
vojnu, koncentračný tábor.
Aké to bolo obdobie?
H. Weinwurmová: - Hrôzostrašné.
Veľa ľudí hovorí, že to nie je
pravda. Ja sa na nikoho nehnevám,
keď mi to takto povie, pretože
to boli skutočne také hrôzy,
že je neuveriteľné, že človek také
niečo môže zažiť a prežiť.
Ako ste to prežili vy?
- Boli sme tam tri sestry a to
nám pomáhali. Ja verím v osud.
Niekoľko krát som bola odsúdená
na smrť a moc mi k tomu nechýbalo.
Ale asi mi bolo súdené
žiť a trápiť sa na tomto svete a
ešte pomáhať druhým, lebo ja
som toho presvedčenia, že len
ten, kto niečo prežije, trpký život,
vie pochopiť toho, kto trpí.
A preto som dvadsať rokov pracovala
ako tajomníčka Červeného
kríža a kde sa dalo, tam som
pomáhala a bola som šťastná,
keď sa mi to darilo.
Dnes ste mali besedu s mladými
ľuďmi. Zaujalo ich vaše
rozprávanie?
- Je veľmi dôležité, keď človek
niečo rozpráva, prednáša o svojom
živote, aby nemal v ruke
papier, ani jednu poznámku. Ja
keď to rozprávam a to som už tých
prednášok mala veľa, ja to
všetko akoby znovu prežívam.
Bolo mi sympatické, že ich to
veľmi zaujímalo a veľmi ma to
teší.
Aký máte odkaz z tých čias
pred šesťdesiatimi rokmi pre
dnešnú generáciu?
- Mňa všetko zaujíma, sledujem
správy a ide hrôza na mňa, keď
vidím, čo všetko sa deje. Keď sa
zase ozývajú nacionalistické
hlasy aj mnohých mladých ľudí,
ktorí nemajú ani poňatia, čo bol
Osvienčim, čo bol holokaust,
koncentračné tábory. Strašne
zle to na mňa pôsobí. Preto sa ja
aj týmito podujatiami snažím
požiadať mládež, aby sa spamätala,
aby sa nikdy viac neopakovalo
to, čo som ja zažila. A keď
tieto prejavy nenávisti vidím,
tak si vždy poviem, len jeden
týždeň keby prežili v tých najkrutejších
chvíľach, ktoré som ja
prežívala, len jeden týždeň, keby
skúsili, čo to je, myslím si, že
by si dobre rozmysleli ísť po uliciach
s transparentmi a hajlovali
a vykrikovali.
Dana Dorothea Mikulová, riaditeľka
SSOŠ Via Humana Skalica:
- S pani Weinwurmovou máme
už dlhé roky kontakt a spoluprácu.
Na našej škole bola už niekoľkokrát
a som rada, že sa toto
stretnutie uskutočnilo opäť.
Stretávame sa neustále s negatívnymi
prejavmi mladých ľudí,
ktorí otázku holokaustu, koncentračných
táborov nepoznajú.
Veľmi nás bolí, keď ako pedagógovia
vidíme mladého človeka,
ktorý pochoduje a hajluje, ktorý
tie xenofóbne prvky vo svojom
správaní aj uplatňuje. Preto sme
si dali úlohu, že aspoň takouto
formou sa pokúšame proti týmto
negatívnym prejavom bojovať.
Ako vznikla kniha Shalom?
P. Weinwurm: - Kniha s názvom
Shalom vznikla z iniciatívy ľudí,
ktorí sa zúčastnili pásma poézie
v Toronte asi pred rokom. Bol
som tam aj ja a priznám sa že táto
poézia na mňa veľmi silne zapôsobila.
Poéziu vytvorili zahraniční
Slováci žijúci po celom svete,
ktorí majú niečo spoločné so židovskou
vierou. Oslovil som organizátorov
tejto akcie s návrhom,
aby sme zachovali slová,
ktoré nám boli prednesené týmito
básnikmi.
Priznám sa, že som ani neveril,
že sa to môže zrealizovať,
pretože to bola veľmi ambiciózna
myšlienka. Našťastie kniha
vznikla a pred mesiacom sme ju
v Toronte, za účasti dvoch mamičiek,
ktoré tiež prežili koncentračný
tábor, krstili. Táto akcia
sa presunula do Bratislavy.
Bola veľmi dôstojná a dokázala
mi, že táto kniha nielen svojím
obsahom, ale aj svojím poslaním
spĺňa to, o čom som len
sníval. Že ma spája s prekrásnymi
ľuďmi, s ktorými by som
sa bez nej nikdy nestretol, s prekrásnymi
momentmi a zážitkami.
Zároveň mi kniha umožňuje,
aby som vyjadril úctu k
svojej vlastnej mame a k tým,
ktorí prežili, ale i zahynuli.
(EM)