Zaujímalo nás najskôr, čo priviedlo
mladú ženu k myšlienke
skúsiť pracovať v blízkom Rakúsku.
Soňa Drgoňová netají, že
to bolo v prvom rade o peniazoch.
Veď čo iné potrebujú mladí
ľudia s malými deťmi?
Rozhodla sa, že musí niečo
spraviť pre svoju rodinu. Nikdy
to nemali ľahké, nepociťovali
nadbytok peňazí a nikdy nemohli
ísť na dovolenku k moru,
po ktorej tak túžili. „To všetko
som svojim deťom chcela dať,
aby neboli v takej núdzi v akej
som ja sama vyrastala. Ako každá
matka im chcem poskytnúť
čo najviac. Nech môžu štartovať
do života ako poriadne pripravení
a nezaťažení mladí ľudia,
ktorí sa môžu venovať svojim
záľubám a sami tak pracovať na
svojom rozvoji.“
Rozhodnúť sa, či odísť pracovať
do zahraničia nebýva ľahké.
Hlavne ak má už človek vlastnú
rodinu. Deti potrebujú oboch
rodičov. Rozhodnutie pracovať v
zahraničí so sebou nutne prináša
zmeny, čím sú deti ochudobnené
o spoločne strávený čas.
Veď každá minca má svoj rub aj
líce.
Vzačiatkoch bola najťažšia
reč
Zvládať reč danej krajiny je nutnosť.
Zvlášť, ak ide o prácu, kde
je zodpovednosť za životy iných.
Pani Soňa získala miesto zdravotnej
sestry v domove dôchodcov.
Predtým pracovala v bratislavskej
nemocnici na ARO. Za
úplne iných okolností, či už pracovných
ale najmä platových.
„Je ťažké vymeniť dobre zabehnutý
chod a začať niekde úplne
od samého začiatku. Tak to totiž
v cudzej krajine chodí. Prídete
tam ako keby práve zo strednej
školy, čerstvo po maturite. Nikto
sa nezaujíma, či máte nejaké
problémy, neduhy alebo ste jednoducho
úplne bezmocný pri
pohľade na tú hŕbu nemecky
hovoriacich ľudí. Všetko, čo na
vás pôsobí, musíte úplne sám
prehltnúť, preskúmať a zároveň
spracovať tak, aby ste pri ďalšom
podobnom stretnutí už vedeli
adekvátne reagovať. To je začiatok.
A možno v tom čase sa každé
ráno budete pýtať sám seba,
prečo to všetko vlastne robíte a
prečo sedíte v tom vlaku, keď vy
vlastne vôbec nechcete ísť práve
tam, kam vás ten vlak vezie. Pýtate
sa sám seba, či je to v poriadku,
že chodíte do práce a nerozumiete
úplne všetkému a
musíte používať šiesty zmysel,
aby ste sa neprezradili. Modlíte
sa, aby ste mali šťastie a rýchlo
pochopili všetko, čo od vás tí ľudia
chcú. Sledujete filmy v nemčine
a ste znechutení z toho,
ako ťažko sa ešte stále dokážete
orientovať v ich reči. Najhoršie
pocity som v začiatkoch mala
jednoznačne kvôli slabej nemčine.“
Disciplína a poriadok na
prvommieste
Veľmi dôležité pre ňu bolo naučiť
sa, čo je povinnosťou sestry,
čo smie a čo smie len lekár. Pretože
sestry v Rakúsku nesmú
podávať niektoré druhy injekcií
atď. Musí presne ovládať svoje
kompetencie, pretože ak sa niečo
stane, určite to tak ľahko neprejde,
ako to vraj býva u nás na
Slovensku.
„Podľa mňa je to veľmi prísny
systém, ale na druhej strane
ochraňuje toho, pre ktorého bol
vytvorený, teda pacienta. Ten
má naozaj svoje práva a sú aj
podľa toho dodržiavané. U nás
máme často pocit, že sa pravdy
nedovoláme, ale v Rakúsku musí
všetko klapať len preto, aby
bol pacient spokojný,“ hovorí o
odlišnostiach pani Soňa.
Personál pracoviska tvorí pestrá
zmes národností. Rakúšanky
o túto profesiu príliš nestoja.
Pracujú tam Slovenky, Maďarky,
Polky, Nemky, Srbky, Chorvátky,
Filipínky či Indky. „Sloveniek
tu pracuje veľmi veľa a
ľudia z vedenia sú s nimi maximálne
spokojní, pretože sú to
väčšinou baby, ktoré skončili
staré školy a v ich praxi museli
robiť úplne všetko. Nie ako teraz,
kedy si musia urobiť sestričky
rôzne špecializácie alebo
vysoké školy a z praxe ovládajú
úplne minimum. So mnou na
mojom oddelení pracuje ešte
jedna Slovenka, s ktorou sme
spoločne začínali. Potom je tu
ešte ďalšia, ale tá už je považovaná
za Rakúšanku, pretože
utiekla ešte za totality.“
Značnú osobnú flexibilitu si
vyžadujú služby. Sú krátke ranné,
dlhé denné alebo neskoré
poobedné a k tomu ešte nočné.
Ako pani Soňa spomenula, v porovnaní
s minulosťou to má približne
rovnaké, pretože práca na
tak ťažkom oddelení ako je ARO,
si taktiež vyžadovala celého človeka.
Služby mala veľmi časté a
nebolo si ich možné ani poriadne
povymieňať kvôli nedostatku
personálu. „Pre mňa to všetko
nebolo až tak náročné, ale pre
niekoho, kto nebol zvyknutý
pracovať často, to určite nie je
ľahké. Mala som aj tú výhodu, že
žijem v dvojgeneračnom dome s
rodičmi, ktorí sú už na dôchodku.
Boli a sú veľmi zlatí a tolerantní,
pretože nás s manželom
dokážu zastúpiť a nikdy nepovedali
nie alebo už stačí.“
Budúcnosť je vo hviezdach
Pani Soňa je zatiaľ v novej práci
spokojná. „Baví ma to, pretože
to mám taký kurz života a jazyka
v jednom.
Nikdy sa človek lepšie nenaučí
jazyk ako keď pracuje v tej
konkrétnej krajine. A to ešte
nemusí byť odlúčený od rodiny,
pretože to zase nie je tak ďaleko.
Je to v podstate ako keby pracoval
vo svojom hlavnom meste.
Čo sa týka môjho ďalšieho pracovného
postupu, nechám sa
prekvapiť. Chcem začať trochu
študovať a neskôr spraviť štátnicu
z nemeckého jazyka. To
bude taký môj malý sen. A keď
sa mi podarí dostať do nemocnice
na moje milované ARO, potom
budem veľmi šťastná a
možno nie. To sú sny a pomaly
sa plnia. Veď ešte pred tromi
rokmi som snívala o tom, ako by
bolo dobre, keby som mohla aj ja
nejakou náhodou pracovať v zahraničí.“
MAREKBRNA
