Zbraň nerobí chlapa, prináša smrť

Alebo opovážil sa čo i len pozrieť
krivým okom. Nech je to aj najväčší
obor s mocnými a rýchlymi
pästiskami. Stačí mu ukázať
búchačku a bude prosiť na kolenách.
Prosíkať, aby nemal dieru
v kožuchu. Veru tak.
Len pištoľ robí chlapa. Kto ju
dnes nemá, nemal by sa odvážiť
ani na ulicu! Koľkí rozmýšľajú
práve takto? Koľkí snívajú o pištoli?
A keď zbraň nemôžu dosiahnuť
legálne, kúpia si ju načierno...
Zdá sa, že zohnať ju u
nás nelegálne nie je až taký
problém. Nasvedčujú tomu
množiace sa prípady, v ktorých
zohráva smutnú úlohu práve
zbraň. Pištoľ, revolver.
Žiaľ, takéto prípady sa končia
až veľmi často nenapraviteľným
následkom. Majitelia by vtedy
zbraň najradšej prekliali. Ale
zvyčajne je už príliš neskoro.
Tento prípad by pre zbraní chtivých
mohol byť poučením. Pištoľ,
o ktorej bude reč, bola dobrá
zbraň. Vedel to, keď ju kupoval.
Vyznal sa v tom. Bol dobrým
strelcom. Tokarev, sedemšesťdesiatdvojka
so smrtiacim účinkom
na viac ako kilometer.
Pištoľ mal štyri mesiace. Poznal
ju. Bral ju so sebou aj vtedy.
Následky boli tiež nezvrátiteľné...
Smrť na diskotéke
Život sa pred ňou ešte len začínal
otvárať. O pár mesiacov mala
mať osemnásť. Čakala ju maturita
a premýšľala o vysokej
škole. Aj trošku váhala, či má na
diskotéku ísť. Ale keď sa na ňu
chystali všetky kamarátky z dediny,
nebude predsa sedieť doma!
Neľutovala. Nálada bola celkom
dobrá, tancovala, rozprávala
sa s kamarátkami.
Nepila. Nemala to vo zvyku.
Nadránom, keď sa už chystala
odísť domov, sa strhol krik. Začula,
že prišli autami nejakí cudzí
vyrývači a strhla sa veľká
bitka. Všetko sa vraj bije. Nemala
rada bitky. Radšej zostala dnu.
Zdalo sa, že už bude pokoj. Ale po
chvíľke všetci opäť utekali zo sály.
Vraj sa tí s autami vrátili a
znovu sa všetci bili.
Zvedavosť bola silnejšia. Išla
sa pozrieť pred sálu. Vonku pred
vchodom stál hlúčik ľudí. Hlasno
sa dohadovali. Vykrikovali.
Rozhadzovali rukami. Nepozdávalo
sa jej to. Rozhodla sa radšej
vrátiť. Už sa otáčala. Výkriky
prehlušil iný zvuk. Oveľa hlasnejší.
Bol to zvuk výstrelov. Ten
zvuk patril medzi posledné, ktoré
v živote počula. Guľka kalibru
7,62 milimetra ju zasiahla rovno
do hrude. Klesla na chodník.
Nemala nijakú šancu. Na mieste
bola mŕtva.
Peter a jeho kamaráti
Tento tragický príbeh sa začal
odvíjať o mesiac skôr. V meste
neďaleko dediny, v ktorej sa konala
diskotéka. V nočnom podniku
sa strhol konflikt medzi
majiteľom a cudzími mladými
mužmi. V rukách mládencov videli
bejzbalové palice.
Všetko navodzovalo dojem, že
majú do činenia s výpalníkmi.
Podľa toho sa k nim aj správali.
Našťastie sa všetko podarilo
urovnať. Aj preto, lebo sa tam
objavila policajná hliadka. Mladých
mužov si však veľmi dobre
zapamätali. Správa o konflikte v
nočnom podniku sa rozšírila po
okolí. Vedeli o ňom aj v dedine,
kde sa konala diskotéka.
Vedeli aj to, kto za konfliktom
stál. Niekoľkých poznali, vedeli,
odkiaľ sú. Peter mal dvadsaťosem
rokov. Pokúšal sa o šťastie
na vysokej škole, ale nedarilo sa
mu. Bol už aj za mrežami. Za falšovanie
peňazí dostal tri roky.
Bola to nešťastná história.
Priznajme, že nešťastná len pre
neho a jeho brata. Akísi šibali ho
opláchli. Peter mal valuty a
chcel ich predať. Zaplatili mu,
ale falošnou bankovkou.
Všimol si to neskôr. Poriadne
sa naštval, že sa dal tak hlúpo
nachytať. Rozhodol sa ich preto
zbaviť. Ale tak, aby neprišiel
skrátka. Keď naletel on, prečo by
nenaletel aj iný? Lenže krčmár,
u ktorého chceli i s bratom bankovku
zameniť, falošné peniaze
rozoznal a zavolal políciu.
Po návrate z basy sa pretĺkal
na slobode, ako sa len dalo. Oficiálne
bol bez práce, ale občas si
zarábal v bare ako vyhadzovač.
Účastníkom konfliktu v nočnom
podniku, o ktorom prenikli chýry
po celom okolí, bol práve on.
S bratmi a kamarátmi.
Navýlet s pištoľou
Peter, jeho kamaráti aj bratia
svorne tvrdili, že išlo o celkom
obyčajný výlet. Chceli sa len s
priateľkami zabaviť. Peter tvrdil,
že mal tri dni predtým dvadsiateôsme
narodeniny a zároveň
ich chcel osláviť. Rozhodli sa, že
pôjdu do baru vo vzdialenom
meste. Išli na dvoch autách. So
sebou si viezli dve bejzbalové palice.
Peter mal so sebou ešte niečo.
Pištoľ značky Tokarev kalibru
7,62 milimetra s plným zásobníkom.
Vraj si ju kúpil za desaťtisíc
korún od neznámeho muža s
cudzím prízvukom. Najskôr váhal,
či ju má kúpiť, ale potom
dospel k názoru, že mu príde
vhod. Na obranu... Nuž, fakt je,
že málokto sa chodí zabaviť do
baru s bejzbalovými palicami a
pištoľou. Peter tvrdil, že všetko
mali len pre prípad obrany.
V nijakom prípade vraj neplánovali
niekoho zastrašovať.
Niekomu sa vyhrážať. To nie.
Veď nie sú žiadni výpalníci! Do
baru išli aj cez dedinu, v ktorej
sa práve začínala diskotéka.
Zastavili sa tam. Nie priamo
na diskotéke, ale v neďalekom
pohostinstve. Domáci ich spoznali.
Aj organizátori diskotéky.
Vedeli, čo sa odohralo v meste v
nočnom podniku. Napätie rástlo.
Narástlo dokonca do takého
stupňa, že Petrovi volal kamarát
patriaci medzi miestnych: „Nerobte
hlúposti! Môže to zle vypáliť,
všetci tu o vás vedia!“ Asi po
dvadsiatich minútach pokračovali
v ceste do baru, kam sa pôvodne
vybrali. Boli tam takmer
celú noc.
O druhej ráno odchádzali. Cestou
ešte stretli dve známe. Mali
vraj veľkú chuť sa ďalej zabávať.
Ale nenašli žiadny vhodný podnik.
Nič im nevyhovovalo. Vtedy
im údajne napadlo zájsť na
diskotéku do neďalekej dediny.
Dráma dospela do smutného finále.
Astrhla sa bitka
Zaparkovali pred kultúrnym
domom. Vystúpili všetci, až na
jedného kamaráta, ktorý sa opil
tak, že zaspal. Diskotéka sa už
končila. Preto sa vrátili k autám.
Už sedeli v nich, keď k nim prišiel
domáci mládenec Zdeno.
Medzi Petrom a ním sa najprv
strhol len slovný konflikt. Peter
vystúpil z auta. Z diskotéky vyšli
ďalší ľudia a postavili sa okolo
áut. Povyskakovali z nich dvaja
Petrovi bratia, aj dvaja kamaráti.
Dvaja z nich držali v rukách
bejzbalové palice.
Vypukla bitka. Každý sa bil s
každým. Bili sa najmenej dvadsiati.
Z diskotéky však vybiehali
ďalší a ďalší.
Mládenci z áut začali dostávať
na frak. Rozhodli sa pre urýchlený
ústup. Peter nestihol naskočiť
do auta. Utekal za autom.
Hnala sa za ním celá skupinka.
Vtedy sa zastavil a vytiahol pištoľ.
Vystrelil. Raz do vzduchu,
druhý raz do zeme.
Prenasledovatelia sa zarazili.
Obrátili sa a vracali sa naspäť.
Pri Petrovi sa zastavilo jedno z
áut. Naskočil. Asi po kilometri
sa odvážili zastaviť. Zistili, že
autá poriadne utrpeli. Mali poprehýbané
plechy, rozbité svetlá.
Rozbili ich bejzbalovými palicami,
ktoré im domáci vytrhli z
rúk.
A čo horšie, zistili aj to, že im
chýba jeden kamarát. Zostal v
dedine. Chvíľu sa radili, čo robiť.
Napokon sa rozhodli, že ho nenechajú
v štichu. Vrátia sa poňho.
Kto bol autor vety, ktorá
vtedy zaznela, nie je známe. K
jej autorstvu sa nikto neprihlásil.
Ale niekto určite na Petrovu
adresu vyriekol: „Streľ niekomu
do kolien! Vidíš, že si nedajú povedať!“
Bola to výzva na streľbu
do ľudí? Zrejme áno. Na strieľanie,
žiaľ, opäť prišlo.
Ľudské terče
Vrátili sa pred kultúrny dom.
Domáci, ktorým tiež ešte nestihli
vychladnúť rozpálené hlavy,
zareagovali takmer okamžite.
Zhŕkli sa okolo áut. Z jedného
vytiahli Petrovho kamaráta.
Dostával bitku. K autu, v ktorom
sedel Peter, pribehol Zdeno.
Práve ten, s ktorým mal na samom
začiatku slovný konflikt.
Snažil sa zo spínacej skrinky vytrhnúť
kľúče od auta.
Petrov brat mu vrazil do tváre
päsťou. Vresk, krik, údery, zmätok.
V aute nevydržalo zadné sklo.
Peter vyskočil z auta. V ruke
držal pištoľ.
Podľa výsledkov vyšetrovania
padli minimálne štyri výstrely.
Ich následky boli katastrofálne.
Všetky guľky mierili k hlúčiku
pred kultúrnym domom. Všetky
štyri guľky si našli ľudský cieľ.
Peter pred súdom tvrdil, že
strieľal len v obrane. Mal strach
z toho davu plného nenávisti,
túžby po bitke a pomste. Bili jeho
bratov, kamarátov. Chcel len
nejako zakročiť. Strieľal iba do
zeme. Na výstrahu. Pripustil
však, že strieľal smerom ku kultúrnemu
domu.
Pred ním stálo niekoľko desiatok
mladých ľudí. Je skutočne
možné, že Jozef strieľal do zeme.
Nebohú dievčinu totiž zasiahol
dvakrát odrazený projektil. Stačil
však na to, aby ju pripravil o
život.
Guľky zasiahli aj ďalších, ale
len tých, ktorí s bitkou nemali
vôbec nič spoločné. Jednému
guľka vnikla do stehna a uviazla
v svale. Druhému prestrelila
stehno. A tretiemu prerazila zápästie.
Ľutovaniena súde
Peter na súde ľutoval. Poprosil o
ospravedlnenie aj pozostalých,
vraj sa bude snažiť zmierniť ich
žiaľ. Ale to život nikomu nevráti...
Motív výpalníctva sa nepodarilo
dokázať. Ale mohlo ísť o
akúsi výpalnícku hliadku terénu
a skúšku, či možno niekde
uspieť. Veď už výzbroj, ktorú si
viezli, vzbudzuje podozrenie a
podozrenie vzbudzovalo aj ich
správanie. Petra uznali za viného
zo spáchania vraždy na viacerých
osobách, sčasti dokonanej,
sčasti v štádiu pokusu, výtržníctva
a nedovoleného ozbrojovania.
Krajský súd mu vymeral trinásť
rokov v najprísnejšej nápravnovýchovnej
skupine. Obžalovaný
sa odvolal. Vraj neexistuje
dôkaz, podľa ktorého by
strieľal v revanši.
Oplatilo by sa tiež preskúmať,
či nekonal v nutnej obrane. Veď
domáci na nich útočili. Zničili
im auto, viacerých z nich zbili.
Najvyšší súd opäť všetko zvážil.
Podľa jeho záverov Peter
veľmi dobre vedel, čo dokáže
pištoľ namierená na hlúčik, v
ktorom bolo až päťdesiat ľudí.
Sám sa označil za dobrého strelca,
so streľbou mal viacročné
skúsenosti. Strieľal i zo zadného
sedadla už idúceho auta. V čase,
keď sa už nikto nebil.
Keď chcel strieľať len na výstrahu,
aby ich domáci nechali
na pokoji, prečo nevystrelil do
vzduchu ako v prvom prípade?
Najvyšší súd dospel k názoru, že
motív streľby nebol len strach o
kamaráta, ale i hnev a pomsta.
Odvolanie preto zamietol.
RADOVRBOVSKÝ