Dvojica tak zabránila katastrofálnym
následkom, ktoré mohli
byť porovnateľné s haváriou v
atómovej elektrárni v Černobyle.
Niektorí o nej ani netušili
O situácii, aká sa odohrala pred
tridsiatimi dvoma rokmi, dodnes
nevedeli ani niektorí súčasní
štátni predstavitelia. Ak
by sa neskončila tak, ako skončila,
jej následky mohli byť porovnateľné
s černobyľskou haváriou.
„Mnohí ostali prekvapení.
Vôbec ani len netušili, že sa
niečo také stalo,“ hovorí Milan
Antolík, ktorý si minulý utorok
s bývalým kolegom Viliamom
Pačesom prevzal od prezidenta
Ivana Gašparoviča štátne vyznamenanie
Kríž Milana Rastislava
Štefánika III. triedy za záchranu
ľudských životov a materiálnych
hodnôt.
„V kútiku duše by už ani nik
nedúfal, že si na to niekto po
toľkých rokoch spomenie. Človeku
sa až tisli slzy do očí,“ dodáva.
Paradoxom je, že dvojica
už jedno vyznamenanie dostala.
Stalo sa to ešte za bývalej Československej
socialistickej republiky.
Aj to až o desať rokov neskôr,
po havárii atómovej elektrárne
v Černobyle v roku 1986.
„Išli sme spolu do Prahy, kde Vilo
dostal najvyššie štátne vyznamenanie
Rad práce a ja zasa
druhé najvyššie za zásluhy o výstavbu.
Moje poradové číslo bolo
336. Pred nami ocenili rôznych
baníkov a súdruhov. Už sme si
mysleli, že na nás zabudli.
Medzičasom sa zbalili aj novinári
z rozhlasu a z televízie. Vraveli
sme si, že by sme mali ísť
preč, že je už po všetkom,“ spomína
si. Žiadna senzácia ani
medializácia sa nekonala. Vyznamenania
im odovzdali potichu.
Ďalšie prekvapenie prišlo,
keď prvý ponovembrový prezident
Václav Havel všetky socialistické
vyznamenania zrušil.
Pokus o sabotáž?
„Po tom, ako sa to všetko stalo,
nastalo vyšetrovanie a vypočúvanie.
Spočiatku si dokonca
mysleli, že išlo o sabotáž. Nechceli
si pripustiť, že to bola chyba
technológie, hľadali vinníka,“
hovorí Milan Antolík. V Jaslovských
Bohuniciach pracoval ako
doziometrista a jeho kancelária
sa nachádzala tesne pod reaktorovou
sálou. „V tej dobe si nik
nevedel predstaviť, čo by sa
mohlo stať. Jadrová energetika
bola len v plienkach. Neviem, či
to bol strach. V tej chvíli človek
na nič nemyslí, len na svoju rodinu
a známych. Vedel som, že
hore v reaktorovej sále, kde k
havárii prišlo, sú traja chalani.
Keď som vybehol na chodbu, jeden
bol opretý o stenu a nevnímal.
Bol priotrávený oxidom
uhličitým. Išiel som pre neho,
no hneď som urobil dva-tri kroky,
akoby mi niekto zovrel hrdlo.
Nedalo sa mi nadýchnuť,“
spomína si. Napriek tomu ho
vzal na plecia a vyniesol von. V
šatni, kde si vzal dýchací prístroj,
mu povedali, že vnútri ostala
aj upratovačka.
„Vrátil som sa po ňu. Búchal
som na jej dvere, no neotvárala.
Až neskôr som sa dozvedel, že
ma počula, ale bála sa otvoriť.
Vybehla von a išla do najhoršieho.
Mala od Boha šťastie, že
bránka, ktorá mala byť zamknutá,
sa otvorila a vypadla von na
čerstvý vzduch. Tým sa zachránila.“
Napriek tomu prišli o život
dvaja zamestnanci elektrárne,
ktorým už nebolo pomoci.
Priamov mieste diania
Keď sa vrátil späť do šatne, už na
neho čakal Viliam Pačes. Bol
jedným z trojice mužov, ktorí
boli v čase havárie v reaktorovej
sále. Pracoval v nej ako technik
transportno-technologickej časti
a na starosti mal vymieňanie
palivových článkov v reaktore.
„Prišiel som do rannej zmeny.
Operátor na velíne nám oznámil,
kde sa bude vymieňať palivo.
Palivový článok, ktorý sa
mal meniť, sa už chladil v dochladzovacej
zóne. Keď sme všetko
nachystali, začali sme s jeho
výmenou.
Už sme ho išli spustiť do aktívnej
zóny pomocou žeriavu do
reaktora, keď v tom momente
nastala rana – výbuch,“ spomína
si. „Nevedeli sme, čo sa stalo.
Všade bola akoby hmla až hrdzavý
plyn. Nemohli sme dých–
ať. Vedeli sme, že sa môžeme
priotráviť. Kolega bol na tom
najhoršie, ale v pude sebazáchovy
vybehol z reaktorovej sály
von. Bol som rád, že sa nám
všetkým podarilo uniknúť.“
Napriek tomu sa tam musel
vrátiť. „Keďže som zažil výbuch,
bol som vystrašený. Navyše, keď
mi povedali, aby som šiel späť
do sály, nebolo mi všetko jedno.
No prestal som rozmýšľať nad
tým, či sa mi niečo stane.“ Keďže
jeden z kolegov bol zranený a
druhý sa nadýchal plynu, do reaktorovej
sály sa musel vrátiť s
Milanom Antolíkom, s ktorým
bol na jednej zmene.
„Dával na mňa svojím spôsobom
pozor. Mapoval radiačnú
situáciu, kde a koľko sa môžem
pohybovať, aby som sa zbytočne
neožiaril, pretože to človek nevidí
ani necíti. V živote som
predtým na sebe nemal kyslíkový
prístroj. Zrazu nám nasadili
fľašu a dýchajte. Mali sme na sebe
kuklu aj so sklom, takže sme
si vopred museli dohodnúť systém
komunikácie. Tak sme sa
vrátili na reaktorovú sálu.“ Samozrejme,
v tom čase neboli vysielačky
ani telefóny. „Nik nevedel,
kde sa nachádzame, až
kým sme neprišli na sálu. Museli
sme konať rýchlo.“ Asi po hodine
v zamorenom prostredí sa
Viliamovi podarilo ručne utesniť
porušený kanál, ktorý sa s
Milanom snažili nájsť len tak
podľa oka.
Hrozba dôsledkov
prišla až neskôr
Až keď o desať rokov nastala havária
v černobyľskej atómovej
elektrárni a došlo k masívnemu
úniku rádioaktivity, mnohí si
uvedomili, ako sa mohla situácia
v Bohuniciach vyostriť.
„V momente, keď sme boli v
sále, sme si neuvedomovali nebezpečenstvo.
Až v Prahe nám
povedali, že si mysleli, že sa už
odtiaľ živí nevrátime. Mysleli si,
že tam musíme ostať,“ spomína
si Viliam Pačes, ktorý bol ešte aj
pri samotnej montáži reaktora.
Hoci si dnes už obaja zaslúžene
užívajú dôchodok, svorne tvrdia,
že svoje povolanie by si vybrali
znova.
„V atómke som pracoval od jej
začiatku. Svoju prácu som mal
nesmierne rád. Bol som pri
montáži všetkých reaktorov,
výmene palív i odstávkach,“ hovorí
Viliam Pačes. „Nebol to
žiadny hrdinský čin, skôr strach,
čo bude. Nemysleli sme na
ocenenia, ale na blízkych,“ dodáva
Milan Antolík. Jeden druhému
boli v kritickom čase oporou,
a tak nečudo, že sa im minulý
utorok pri spomienkach na
5. január tisli aj slzy do očí. No
nielen im, mala ich v očiach aj
herečka Božidara Turzonovová,
keď im na recepcii ďakovala za
ich odvahu.
PETRANAGYOVÁ
