Bezdomovci sa dnes zvyknú
označovať ako osoby v hmotnej
a sociálnej núdzi. O zmene oproti
minulosti v tom, ako ich verejnosť
vníma, je dnes ťažké hovoriť.
Myslí si to aj vedúca azylového
centra v Malackách Anna
Beňková: „Je to viac-menej individuálne.
Sú ľudia, ktorí vedia
pochopiť toho kto je v núdzi.
Niekto to okomentuje slovami,
že si za to môže každý sám, ďalší
sú takí, čo majú srdce na správnom
mieste a nekomentujú, ale
pomôžu. Ja osobne si myslím, že
nikto z nás nemá zábezpeku, že
sa nedostane do podobnej situácie,
v akej sú ľudia, ktorých
míňame v meste, vidíme ich v
parku na lavičkách či v čakárniach
vlakových staníc.“
Bezdomovci majú dnes podávané
pomocné ruky v podobe
azylových centier, nocľahární,
možnosť zárobku aj v podobe
predaja časopisu Notabene. Veľa
však závisí od každého jednotlivca.
Mnohí sú tak hlboko v
akomsi bludnom kruhu, že ani
nemajú záujem z neho vyjsť a
často odmietajú aj ponúknutú
pomoc. Pre týchto ľudí sú určené
tzv. nízkoprahové centrá.
Anne Beňkovej sme položili
otázku, či to podľa nej majú dnes
bezdomovci ťažšie ako za socializmu.
„Za socializmu isto boli aj
ľudia bez domova, možno sme
ich volali „žobrákmi“, ale myslím
si, že ich nebolo tak veľa.
Som rada, že žijem na Slovensku,
ale myslím si, že keď to takto
pôjde ďalej, budú sa ľudia bez
domova množiť ako huby na Záhorí.
Myslím si, že veľká časť
mladých ľudí žije v podnájme a
pretože si nedokážu pre nedostatok
financií a vysoké ceny za
byty zadovážiť vlastné bývanie,
sú to podľa mňa skôr či neskôr
potencionálni ľudia v núdzi.
Jednoduché počty - podlomené
zdravie, strata práce, rozvod,
nesplácanie úveru a už sme tam,
kde nikto nechce byť. Veľmi by
som si želala, aby sa takéto niečo
nikomu neprihodilo.“
Betánia k dnešnému dňu poskytuje
prístrešie 19 mužom, 9
ženám a 14 deťom. „Fungujeme
ako v mnohopočetnej rodine.
Každý je povinný priložiť ruku k
bežným prácam v dome, majú
rozdelené služby. Postupne ich
zaraďujeme do pracovného procesu
a učíme sa navzájom budovať
vzťahy založené na jednoduchej
Božej láske. Učíme sa vážiť
si jeden druhého, navzájom si
radiť a pomáhať. Podali sme im
pomocnú ruku. Tým, že u nás
bývajú, tak ju prijali a teraz potrebujú
čas, ako všetko, čo potrebuje
dozrieť. Amy ten čas máme.
Pokiaľ budú naďalej chcieť, a našťastie
máme v dome takých ľudí,
čo chcú svoju budúcnosť
zmeniť. Stojíme pri nich.“
Vedúca zariadenia nám prezradila
aj to, s akými problémami
sa stretávajú. „V každej rodine
je nejaký problém. Aj my
máme, ale nie veľký. Typické
pre ľudí bez domova je, že majú
skúsenosť s požívaním alkoholu
nad mieru. Riešime to v spolupráci
s odborníkmi.“
A čo sú prvé úspechy? „Po roku
prevádzky mužskej časti sa
tu podarilo otvoriť aj ženskú
časť, na čom majú podiel aj naši
klienti. Podarilo sa nám posunúť
klientov, ktorí začínali od nuly
do trvalého pracovného pomeru
a s každým jedným robíme krôčiky
vpred. Naším hlavným cieľom
je ľudí posúvať vpred vo svojej
situácii, aby sa mohli zaradiť
späť do života. Byť im nápomocní
pri rôznych administratívnych
úkonoch, zabezpečiť
pomoc odborníkov, mužom po
výkone trestu pomôcť k návratu
do života. Všetko, čo je bežné pre
ostatných ľudí, to ľudské - byť
im poruke, keď to práve potrebujú,“
dodala na záver Anna Beňková.
MAREKBRNA
